ĎALŠIA STRATA ILÚZIÍ

Aj keď na existenciu zmluvy medzi a. s. Slovenský plynárenský priemysel (SPP) a jeho strategickými investormi upozornil predseda Smeru Robert Fico krátko pred vianočnými sviatkami, minister hospodárstva mal určité informácie o nej najmenej mesiac predtým. Naznačil to už v novembri na tlačovej besede k cenám plynu a elektriny. Na našu otázku, či v oprávnených nákladoch SPP je aj nákup know-how od strategických investorov, vtedy P. Rusko povedal, že podobné šumy sa dostali do uší aj jemu a údajná suma nebola vraj jedna, ale dokonca dve či tri miliardy Sk. Preto po dôslednej kontrole bude nasledovať audit v SPP, a ten tieto fámy potvrdí alebo vyvráti. Dnes je už jasné, že zmluva existuje. Na jej základe má SPP zaplatiť počas troch rokov za konzultačné služby svojim investorom, ktorí vlastnia 49 % akcií podniku, sumu 1,2 mld. Sk. Platnosť zmluvy P. Rusko síce spochybňuje, lebo ju neschválila dozorná rada podniku a v nej má väčšinu členov práve slovenský štát ako vlastník majoritného - 51-percentného balíka akcií SPP. V predstavenstve a. s. SPP však majú väčšinu strategickí investori, lebo okrem spomínaného balíka akcií získali aj manažérske právomoci. Vzhľadom na skutočnosť, že avizovaná kontrola v SPP sa začne len v januári, je dnes ťažko povedať, či je zmluva právoplatná alebo nie. Najmä, keď obsah zmlúv o predaji 49 % akcií strategickým investorom je stále veľkým tajomstvom. Iste, určité obchodné záležitosti musia zostať tabu pre verejnosť a konkurenciu, ale... Ale ak by mal mať celý proces privatizácie naozaj prívlastok transparentný, tak hneď od začiatku malo byť jasné, na koľko rokov je napr. kalkulovaná návratnosť investície, ktorú musí zohľadniť ÚRSO v cenách plynu, aké sú právomoci predstavenstva, od čoho sa odvodila primeraná miera zisku... Určite by to uvítali aj voliči politických subjektov, ktoré presadzovali privatizáciu. Rozhodnutie privatizovať pochopili viacerí z nich hlavne z dvoch dôvodov. Po prvé - vláda potrebovala a potrebuje dodnes zdroje na rozbeh reforiem a splátky štátneho dlhu. Po druhé - tí, ktorí boli pri moci, veľmi rýchlo prišli na to, že v štátnych firmách s obratom desiatok miliárd korún je dobré mať svojich ľudí. A tak odborníci išli postupne bokom a v zákulisí silnel boj o manažérske posty v štátnych firmách. Tie sa postupne čoraz viac stávali „sluhom“ straníckych zámerov a politiky. Pokiaľ ide o privatizáciu - každý logicky zmýšľajúci človek vedel, že strategickí investori nie sú samaritáni. Prišli sem v prvom rade znásobiť svoje zisky a posilniť svoje pozície. SPP bol totiž pre nich strategicky dôležitý podnik, partner, pred ktorým mali vždy rešpekt, lebo vedeli, že jeho hlavná tepna im (a ďalším krajinám Európy) dopravuje plyn bezpečne a spoľahlivo. Vedeli aj to, že spotreba plynu bude na starom kontinente v najbližších rokoch stúpať. Preto aj pri diskusiách o cene bolo zbytočne očakávať príliš veľa - čím viac by štát dostal, tých viac by bolo treba splatiť. Okrem príjmov za tranzit najmä v cenách plynu. Na druhej strane treba pripomenúť, že nielen stúpenci privatizácie vo vládnej koalícii, ale práve predstavitelia investorov, ktorí si roky pripravovali pôdu pre vstup do SPP, tvrdili, že privatizácia nebude len obyčajný rozpredaj štátneho majetku a vysokoziskového tranzitného plynovodu, ktorý aj oni považovali za najlepšie dielo socializmu. Neraz pred médiami tvrdili, že prinesú svoje dlhoročné know-how, skúsenosti z efektívneho riadenia podniku. Práve zníženie nákladov a nie radikálny rast cien plynu sa podľa ich vyjadrení malo výrazne podieľať na raste ziskov SPP. Žiaľ, akosi zabudli dodať, že aj za sľubované know-how si dajú zaplatiť. Preto nečudo, že silnejú otázniky, či kompetentní boli na privatizáciu skutočne pripravení a neznamenala pre nich príliš náročnú úlohu. Zníženie ceny za predávaný balík SPP v dôsledku kurzových strát až asi o 7 mld. Sk, radikálne zvýšenie cien plynu spojené so stanovením miery zisku pre SPP údajne až na 10 % (čo je sen pre väčšinu slovenských podnikov) a najnovšie zviditeľnenie zmluvy o nákupe know-how bez súhlasu dozornej rady znamená len ďalšie straty ilúzií z očakávaných prínosov privatizácie. A tak postupne čas dáva za pravdu jej odporcom. Tí od začiatku neuznávali argumenty, že privatizovať treba, lebo spoločnosti, ktoré vlastní štát (alebo väčšinový podiel v nich), majú horšie výsledky ako tie, kde má menšinový podiel. Keby sa totiž do manažmentu a orgánov dosadzovali nezávislí odborníci, ktorí pod hrozbou diskreditácie a straty postu nemusia robiť ústupky straníckym tlakom a príkazom, hospodárenie strategických podnikov by určite vyzeralo inak (aj v predchádzajúcich volebných obdobiach). Stačí sa pozrieť na Francúzsko. Tam manažment stále štátnych energetických gigantov si dá parlamentom schváliť dlhodobý hospodársky plán. A keď ho plní, personálne zmeny si nik z politikov ani len nedovolí naznačiť.

Zdena Rabayová