Čakali sme kapitalizmus

Boli sme však veľmi prekvapení, že ten „nṓ je iný

Prerod od socialisticky plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike mnohých sklamal. S napätím očakávanú ekonomickú transformáciu totiž mnoho ľudí začalo chápať ako vytvorenie prostredia, v ktorom môžu zbohatnúť predovšetkým podvodníci a zlodeji. Preto dodnes na adresu ekonomickej transformácie počuť slová o vyprahnutej krajine plnej rozpadnutých podnikov. Základným krokom na ceste za kapitalizmom bola privatizácia. Reálnosť jej efektivity hneď v začiatkoch poznamenala netransparentnosť, nedôveryhodnosť celého hospodárstva v očiach zahraničného investora. Kupónová privatizácia nedokázala vymeniť manažérov a nájsť podnikom skutočných vlastníkov. Metóda previesť štátny majetok do súkromných rúk pomocou kupónov nevyriešila to, čo pri získaní konkurencieschopnosti so zahraničím slovenským podnikom najviac prekážalo, chronický nedostatok kapitálu a zastarané know-how. Pritom práve začiatky budovania trhového mechanizmu boli priamo závislé od prílevu zahraničného kapitálu do slovenskej ekonomiky. Zlatá horúčka, ako mnohí často nazývajú prvú fázu premeny našej spoločnosti, viedla okrem iného aj k vytvoreniu veľkých zásob súkromného kapitálu v krajine. Tieto prostriedky však zostali väčšinou „zamrznuté“ a značne brzdili celý proces transformácie. Jednoducho povedané, budovanie sťažoval nedostatok peňazí. Viacerí analytici však zdôrazňujú, že pokus o ekonomickú zmenu bol v globále úspešný. Problém bol a dodnes je predovšetkým v tom, akí ľudia

stáli na čele

vládnucej garnitúry. Pokiaľ by boli hneď na začiatku nastúpili vskutku ekonomicky skúsení a intelektuálne založení odborníci, vyzeral by ekonomicky vývoj isto celkom inak. Ďalším problém bolo aj to, že ekonomické špičky sa pokúšali „naštepiť“ na Západe už zaužívané ekonomické spôsoby do spoločnosti, ktorá štyridsať rokov uplatňovala iné ekonomické zákony. Na túto bleskovú premenu sme neboli pripravení. Ekonomická revolúcia, ktorá sa začala vlastne bezprostredne po novembri 1989, išla však mimo občanov. Trestuhodne sa zabudlo na sociálnu oblasť. Napríklad, keď v roku 1993 vznikol v rámci Európskej únie jednotný kapitálový trh, všetko, čo s tým súviselo, sa občanom v dotknutých krajinách vysvetľovalo mimoriadne podrobne. Pripomeňme si už spomínanú kupónovú privatizáciu. Kto dopodrobna vedel, čo vlastne znamená a aké má človek možnosti? Väčšina ju potom vnímala ako príjemnú hru na akcionárov. Celé roky po premene slovenskej spoločnosti až dodnes všakovakí odborníci skúmajú naše doterajšie smerovanie. Skúmajúc doterajší vývoj väčšina expertov považuje za

zásadnú chybu

tvorcov nového modelu zanedbanie sociálneho dialógu. Väčšina ľudí bola totiž zvyknutá z čias socializmu nežiadať informácie a nezaujímať sa o veci verejné a po roku 1989 ich to nikto neučil. Tvorcovia ekonomického transformačného modelu si naivne mysleli, že všetci ľudia premýšľajú ako oni. Vládou v dobrej viere prijaté zákony mohol pomerne ľahko kdekto obchádzať. Väčšina zákonov preto prichádzala až po tom, čo sa v nich objavili diery, pre ktoré sa podarilo „schopným podnikateľom“ rýchlo zbohatnúť na úkor iných. Aj po prijatí potrebných zákonov sa situácia príliš nezlepšila, pretože dodržiavanie zákonov treba účinne vymáhať. Tvorcovia transformácie však narazili na malú pružnosť hospodárskej polície, na nedostatok špičkových odborníkov, ktorí by poznali problematiku kapitálového trhu či financovania podnikov.

Bleskový nástup kapitalizmu bol skúškou nielen pre pravicové politické zoskupenia, ale aj pre prvé súkromné firmy a spoločnosti. Po roku 1989 sa museli všetci tí, ktorí nechceli pracovať pre iných, naučiť sami získavať majetok a aj s ním hospodáriť. Vôbec nie všetkým sa to podarilo. Podnikavci, ktorí boli takými prvými lastovičkami, mohli skončiť prakticky z troch dôvodov: buď boli jednoducho neschopní, alebo naopak takí schopní, že sa časom vrhli na iný druh podnikania, alebo ich činnosť nebola práve najčistejšia a napokon s podnikaním museli skončiť. Situácia ani dnes, po štrnástich transformačných rokoch, nie je príliš odlišná. Pod súčasný stav sa nepochybne podpísali

všetky vlády,

aj keď treba popravde povedať, že prvý Dzurindov kabinet zdedil ekonomiku už v stave akútnej makroekonomickej nerovnováhy. Deficit bežného účtu platobnej bilancie prekračoval niekoľko rokov za sebou 10 percent hrubého domáceho produktu a hrubé zahraničné zadlženie 60 percent. Vplyvom nahromadených problémov mikrosféry aj globálneho hospodárskeho spomalenia dochádzalo k poklesu dynamiky rastu, ktorý sa zastavil až pred dvoma rokmi. Nerovnováha makro- a mikroekonomiky je však dodnes kritická. Aj preto nespokojnosť občanov narastá. Aj nedávno prijaté ekonomické opatrenia, ktorých dosah si naplno „precítime“ už od nového roka, sa dotknú každého občana. Ak však ekonomika Slovenska chce prežiť bez otrasov, ak chceme obstáť v tvrdej konkurencii rozširujúcej sa Európskej únie, veľa iných možností nemáme.

Eleonóra Bujačková