Virtuálne pravidlá?

Štart je ťažší, ako sa zdalo

Európska únia teraz prechádza naozaj zaťažkávajúcim obdobím. Rozšírenie je obrovskou príležitosťou pre budúcu prosperitu všetkých členských krajín vrátane pristupujúcich. Pravda, iba vtedy, ak budú spolupracovať na základe dohodnutých ekonomických i spoločenských pravidiel. Rozšírenie kladie oveľa väčšie nároky na pravidlá fungovania. V hre bude rozsah toho, čo je ešte výlučne vecou jednotlivých krajín a o čom je užitočné rozhodovať v záujmu všetkých spoločne. Pre pristupujúce štáty je pomalšie tempo integrácie dôležitým záujmom, pre zakladajúce členské štáty je to naopak. Hľadá sa spravodlivosť a hľadá sa miera, pri ktorej by dvakrát väčšia únia mohla dobre fungovať, a to pružnejšie než doteraz. Hľadá sa kompromis. „Cui bono?“ Na programe dňa je skutočne otázka, komu výsledný kompromis viac poslúži. Nepochybne kompromis v ktorejkoľvek verzii bude prospešný únii ako celku, a tak teda všetkým. Avšak aj vo vnútri únie sú rôzne záujmy a aj ich presadzovanie je legitímne. Preto tak záleží malým krajinám na takých pomeroch hlasov a miere zastúpenia, aby mali primeranú šancu dianie v únii účinne ovplyvňovať. O parametroch sa vedú záverečné rokovania. Dochádza na lámanie chleba. Budú mať niektoré štáty väčšie slovo pri rozhodovaní o spoločných veciach? Budú mať vôbec príležitosť? Medzitým si Francúzsko a Nemecko nechali na zasadnutí rady ministrov posvätiť odpustenie sankcií za prekročenie zmluvne zakotvenej výšky rozpočtového schodku (maastrichtský limit tri percentá HDP). Nejde len o odpustenie, ide hlavne o schodok. Dôsledkom je, že Európska centrálna banka bude udržiavať vyššiu úrokovú mieru EÚ než má USA. A to nie je dobrá správa pre ekonomický rast únie, aj keď pravdou je, že obe tieto krajiny sú jej motorom.

Pakt stability v tomto prípade nie je teda skutočným paktom, prestal byť vážne mysleným záväzkom všetkých o dodržiavaní podmienok ekonomickej stability únie ako celku. Ukázalo sa, že stabilné nie sú ani pravidlá. Nevieme totiž, kedy a pre koho budú v budúcnosti platiť. Ide už iba o kolektívnu fikciu, pretože pakt ako taký existuje naďalej len preto, že členské krajiny doteraz predstierajú, že skutočne existuje. Tento precedens, pokiaľ by sa opakoval, mohol by ohrozovať integračný proces. Spomínaný stav v plnej nahote ukázal slabiny systému rozhodovania založeného iba na medzivládnej úrovni. Potvrdilo sa, že malé a stredné štáty nemôžu presadiť názor proti vôli veľkých. Preto je potrebné v súlade s návrhom Konventu tento systém čo najrýchlejšie opustiť a dospieť k zhode aj za cenu iných kompromisov. Ak sa nemá z paktu stability stať iba nástroj veľkých na poháňanie menších krajín, musia byť sankčné právomoci prenesené z rady ministrov na iný orgán, teda na Európsku komisiu alebo na Európsku centrálnu banku, ktorej nezávislosť je kľúčová pre zdravé fungovanie európskej ekonomiky. Európska komisia by mala dostať obdobné právomoci, aké má v oblasti voľnej súťaže.

Eleonóra Bujačková