Slová, len slová...

Komentuje Eva Martinčeková

Čo je pravdy na tom, že bolo na počiatku slovo, sa môžeme iba dohadovať. Navyše sa ťažko zhodneme. Veď my sme schopní sa práve prívalom zhluku hlások rozhádať do krvi už o to, ktoréže slovo vlastne na štarte našej hviezdnej existencie bolo prvé. Svetlo? Moc? Daj to sem?... Všetko však nasvedčuje tomu, že to pravé slovo, a to akékoľvek, bude neodvratne znamenať náš koniec. To, čo nás v prírode pôvodne pasovalo na bytosti vyššieho biologického radu, sa nám iba zdanlivo paradoxne nemôže stať osudným. Práve slová sú totiž vo veku informačných diaľnic prapríčinou všetkých našich súčasných problémov.

Viem si predstaviť, ako kedysi bludnú osamelú bytosť potešilo to, že termín svetlo našlo naplnenie pri jednoduchom zachvení jej hlasiviek. Viem si aj predstaviť, ako naši prapredkovia prahli po istotách vyplývajúcich z toho, že sa na niečom dohovorili. Odvtedy to však so slovom nemohlo nejsť z kopca. Bolo iba otázkou času, kedy sa stane nedorozumením, dôvodom na šarvátku, všeprikrývajúcou hmlou alebo dokonca zbraňou.

V čo sa stáročiami premenilo slovo muža, keď sa ani takí slovutní páni poslanci či vládni úradníci nepriznajú k svojim nepopierateľným výrokom, aj keď týždeň starým? Koho dnes ľahko nepobaví striktná požiadavka napĺňania litery zákona, keď tí, ktorí by nad tým mali bdieť, ju sami často falšujú? Kto dnes môže brať vážne akékoľvek dohody, keď sa účelovo stávajú pri prvej príležitosti zdrapom papiera i pre koaličné strany vo vnútri jednej vlády? A to všetko takpovediac v priamom prenose. Niet sa potom čo čudovať, že v tejto malej zemičke to vrie ako v kotle.