Vraj veľmi zvláštny rok

Trénerka Hejková bude na Silvestra s mamou

Úspešná slovenská trénerka ženského basketbalu Natália Hejková je (nielen) pod deravými košmi osobnosťou. Drukovali jej ružomberskí fanúšikovia a rovnako ju „brala“ aj kategória seniorov. V koncoročnej ankete vyhodnotila odborná verejnosť „Natu“ za najlepšiu trénerku roka po desiaty raz bez prestávky. Napriek tomu si na prelome rokov praje, aby vstup do roku 2004 bol lepší ako úvodné obdobie roka predchádzajúceho. Z jej obľúbeného mesta na Liptove ju vyhnali revolučné zmeny v tamojšom basketbalovom klube a tohtoročné sviatky prežíva v Žiline. Podľa nej pobyt medzi svojimi je iba návratom k pôvodnému štýlu, ktorý opustila pred štyrmi rokmi: „Podobne ako Vianoce, aj Silvestra strávim doma, pretože som rada, že môžem byť s mamou. Na budúci rok má 89 rokov, čiže chcem si s ňou užiť každú minútku a teraz sme spolu málo.“ Natália Hejková si dlho nevedela predstaviť vlastnú existenciu mimo svojich „žabiek“, tak priľnula k metropole horného Liptova a ku Koniarni, čo je za jej éry novovybudovaná športová hala v Ružomberku. Dôstojný stánok dvojnásobného držiteľa trofeje Európskej ligy žien navštívila nedávno už ako protivníčka, v stretnutí s domácim tímom viedla tábor maďarského družstva Euroleasing-Orsi Šopron. Víťazstvo jej družiny rozdielom tridsať bodov bolo krutou pravdou o súčasnej úrovni družstva SCP, ktoré donedávna žalo slávu na európskych i svetových kolbištiach. S jej prácou sú v Maďarsku zatiaľ zjavne spokojní a ako bývalá ružomberská kormidelníčka nahliada na radikálnu zmenu vo svojom živote? „Ten rok bol veľmi zvláštny, pretože najprv prišiel takzvaný krach na burze a odchod z Ružomberka, čo bolo pre mňa obrovským sklamaním. No a potom - čo ma potešilo - za krátky čas sa na mňa takzvane zhrnuli supy a mohla som si vybrať z ponúk.“ Zvolila Šopron. Nazdávam sa, že aj tam za ňou priazeň jej fanúšikov doletí. Oprávnene, pretože v rozhovoroch s touto kultovou kormidelníčkou bolo zjavne cítiť snahu potešiť diváka v hľadisku i pri televíznej obrazovke. „Radosti nikdy nie je dosť,“ bolo aj jej krédo.

Martin Sládek