VO VLASTNOM DOME AKO PODNÁJOMNÍCI

Poslanci NR SR uplynulý týždeň opätovne schválili prezidentom vetovaný zákon o veľkej privatizácii. Vláde umožní, aby doprivatizovala štátne podiely vo vybraných strategických podnikoch a príjmy z nich použila na financovanie reforiem. Výsledky hlasovania boli pre prívržencov i odporcov zákona na prvý pohľad jasné. Opozícia sálu demonštratívne opustila, koalícia spolu s nezávislými poslancami, ktorí pred časom opustili jej rady, hlasovali za schválenie zákona v pôvodnom znení. Ak hovoríme o privatizácii strategických podnikov, vládna koalícia sa obracia výlučne smerom k zahraničným investorom. Idealizovaný zahraničný kapitál sa však správa trhovo. Do zlých podnikov nepôjde, záujem má iba o dobré, bonitné. Väčšina strategických podnikov takých naozaj je, minimálne sú perspektívne, ak sa ozdravia. V tom teda problém nie je. Ten nastáva až pri jednoduchej protiotázke: prečo by sme mali predávať dobré, fungujúce podniky výlučne do zahraničia? Prečo by nemohli dostať 10- až 15-percentné balíky akcií občania a rovnaký podiel ďalší domáci investori? Veď ak ich predáme, zinkasujeme síce jednorazovo slušné peniaze, ale v budúcnosti stratíme zisky týchto podnikov, ktoré pravidelne poputujú ich zahraničným vlastníkom. Strategické podniky by teda mohli a mali zostať doma. Opäť sú tu politici, ktorí sa jednoducho nedokážu pozrieť na problém z hľadiska potrieb krajiny a jej obyvateľov, ale skôr myslia na seba a svoj vlastný prospech. Vlastné

peniaze na kúpu

týchto podnikov nemajú, rovnako tak podnikateľského ducha či zábezpeky na úver. Preto lobujú za konkrétny zahraničný kapitál. Slovensko potom predáva ziskové podniky do zahraničia, inštitúcie ako MMF a Svetová banka to vláde radia, pretože to hrá do kariet vopred vytypovaným zahraničným investorom. Prečo by sme mali predávať niektoré ďalšie podniky, no najmä Slovenský plynárenský priemysel do zahraničia? Pretože fungujú? Aby vláda mala čím nakŕmiť štátny rozpočet, pričom zabúda, že po takýchto jednorazových hodoch príde bruchabôľ?

Dlhodobou úlohou bohatých a prosperujúcich štátnych podnikov, ako je napríklad SPP, by malo byť dlhodobo držať ceny plynu na únosnej hranici, odvádzať časť zisku do štátneho rozpočtu. Podnik na to má a má byť ambíciou jeho vrcholového manažmentu, aby tieto odvody štátu maximalizoval. Ľudia v jeho vedení dostali príležitosť, aby ukázali svoje schopnosti (a to nie je len SPP, ale i Transpetrol, ST, SE a ďalšie, ktoré sa majú doprivatizovať). Akoby sa však po zasadnutí na

lukratívne stoličky

naplnili ich ciele a zrazu zostali bez ambícií. Namiesto ich očakávanej sebarealizácie sme skôr svedkami rozdeľovania až stotisícových platov týmto manažérom sebou samými, politikárčenia, zaujímavých tendrov v prospech aj ich súkromných firiem a výmeny na všetkých odborných postoch. Práve takýto postup tieto podniky a nás všetkých stojí veľké peniaze a ťahá ich ku dnu. V tom je jeden z kľúčových problémov slovenského štátneho rozpočtu a hospodárstva. A tu sa treba opäť vrátiť do politiky. Korene týchto umelo vyvolávaných a živených problémov sú v politickej nominácii na tieto posty. To je zlo, ktoré sa na Slovensku zakorenilo, lebo vyhovuje politikom a politickým stranám. Každý politicky vrcholový manažment, ktorý bol dosadený, vie, že má životnosť maximálne štyri roky. Za ten čas, ako je to na Slovensku zvykom, musí zabezpečiť seba, svoju rodinu, spriaznené firmy, prípadne svoju firmu, odkiaľ prichádza a kam sa po štyroch rokoch vráti. To sú priame škody. Nepriame sú, že sa nestará o stratégiu podniku. Práve v týchto momentoch treba hľadať možnosti ozdravenia či udržania konkurenčnej schopnosti týchto podnikov a ekonomiky a nie v oslavovanej privatizácii výlučne v prospech zahraničného kapitálu. Preto tvrdé

daňové kontroly

a odborné audity týchto podnikov, ktoré by boli normálne v tlači zverejňované (pretože ľudia majú právo na informácie a na to si tieto manažmenty a politici musia zvyknúť), sú tým pravým liekom na ich ozdravenie. To by bolo účinnejšie ako výlučný vstup zahraničného kapitálu, ktorý nie je nevyhnutný. Tieto podniky totiž nie sú na tom ani technologicky ani z iných stránok tak zle, aby boli odkázané na výlučný predaj zahraničnému investorovi. A urobiť v nich poriadok by sme mali dokázať aj sami. Alebo si vari nedôverujeme? Nevyhnutnosť diverzifikácie vlastníctva - či už na úrovni domáci alebo zahraničný kapitál či štátny a súkromný - je nevyhnutná a vo svete normálna. Absolutizácia ktorejkoľvek zložky je však škodlivá. No, žiaľ, je slovenskou realitou.

Postup vlády a poslancov kritizuje nielen opozícia. Aj zamestnávatelia prostredníctvom AZZZ už neraz upozornili, že nie je jasný dosah doprivatizácie štátnych podnikov vrátane energetických monopolov na ekonomiku. Nie sú proti doprivatizácii, ale žiadajú analýzu, kedy a za akých podmienok to urobiť. Nestalo sa a už ani zrejme nikto takúto analýzu neurobí. Celkový predávaný majetok sa pritom odhaduje na vyše 80 miliárd korún, pričom skutočné výnosy si vláda, ale ani nezávislí ekonómi netrúfajú odhadnúť. Pravdou je aj to, že väčšina firiem je zisková.

Eleonóra Bujačková