Pohltí islam svetské režimy?

„V Oriente,“ povedal v predvečer prvej svetovej vojny maršal Lyautey, francúzsky imperiálny prokonzul, „majú tambora, ktorý keď udrie na bubon, tak ho počuť od Atlasu až po Hindukúš a všetky národy sa dajú na pochod.“ S jednotným krokom moslimov to Lyautey možno trochu prehnal, faktom však zostáva, že nijaké náboženstvo, nijaká ideológia nepreniká do spoločenského a politického života natoľko hlboko a nedáva mu natoľko bojový impulz ako islam. Korán náboženstvo a politiku neoddeľuje. Islam je všetko zahŕňajúcim priesečníkom a ľudia majú vystupovať predovšetkým ako moslimovia a až potom ako občania; umma, obec veriacich, stojí vyššie ako

V praxi to býva práve opačne. Štát v moslimských krajinách, tak ako inde, vyjadruje záujmy vládnucich vrstiev a tried a stavia sa nad umu. Práve táto skutočnosť vyvoláva pravidelne vlny moslimského fundamentalizmu; honosné bohatstvo jedných na pozadí degradujúcej biedy a negramotnosti väčšiny provokuje rovnako ako všemocná byrokracia a úplatkárstvo, ktoré sa v moslimských krajinách stalo spoločenskou normou. Fundamentalisti vidia nápravu v návrate k šariji, „božiemu zákonu“, ktorý má vystriedať svetské

Strom moslimského fundamentalizmu sa živí aj koreňmi, vyrastajúcimi zo subalterného postavenia arabských i ďalších moslimských krajín na medzinárodnej scéne. Ide napospol o krajiny tretieho sveta. Tie, ako je známe, nie sú subjektom, ale objektom súčasného medzinárodného poriadku, ktorému dominuje priemyselný Sever, či lepšie geopolitický Severozápad. Asuánskou priehradou, ktorá sa mala postaviť do cesty nekontrolovateľnému odtoku ekonomických hodnôt do priemyselných štátov Severu, sa stal arabský nacionalizmus, panarabizmus a antiimperializmus. Jeho cieľom sa stala arabizácia ekonomických zdrojov a politické zjednotenie Arabov, sen Arabov od čias ich jednotného kalifátu zo 7. a 8. storočia a od

porážky križiakov

a ich vyhnania z Jeruzalema sultánom Saladinom pred ôsmimi storočiami. Najviac prenikli islamskí fundamentalisti do života spoločnosti v dvoch znepriatelených krajinách - v Saudskej Arábii a v Iráne. Saudský fundamentalizmus, reprezentovaný sunitským wahhábizmom (podľa islamského teológa Ibn Abd al-Wahhába z 18. stor.) poslúžil k podriadeniu väčšej časti Arabského polostrova pod zástavu saudskej dynastie, ktorá odtiaľ vyhnala jordánskych Hašemitov (odtiaľ aj dnešná nevraživosť jordánskeho kráľa Husajna k Saudom) a zmocnila sa obidvoch svätých islamských miest - Mekky a Mediny. Dodnes sa saudské kráľovstvo spravuje obskúrnou šarijou, božím zákonom, podľa ktorého odtínajú zlodejom ruky, degradujú ženu (nesmie na verejnosť bez závoja, nesmie riadiť auto či vlastniť v banke konto a pod.), zakazujú alkohol a hudbu (okrem palácov, saudských princov, kde sa veselo hýri). Saudský fundamentalizmus je tak ako ostatné formy islamského dogmatizmu zameraný proti

svetskej politike,

odlišuje sa však tým, že mu chýba protiamerický či protiimperialistický náboj. O to viac je protiamericky naladený šiitský iránsky fundamentalizmus, ktorého protagonistom sa stal v osemdesiatych rokoch imám Chomejní. Šíitský extrémizmus sa stal na konci sedemdesiatych rokov postrachom sveta. Teroristické akcie, únosy lietadiel, zadržiavanie rukojemníkov - všetko nástroje džihádu, svätej vojny a šahády, mučeníckej smrti v mene víťazstva islamu. Napriek tomu, že islamský fundamentalizmus je v niektorých krajinách predmetom tvrdých policajných represií, stáva sa reálnou politickou silou. Renesanciu zažíva islam aj v Alžírsku. Ani Egypt, kde žije dovedna tretina všetkých Arabov, sa nemôže pochváliť, že kontroluje islamských extrémistov.

Islamský fundamentalizmus nie je problémom len pre moslimský svet s jeho 900 miliónmi obyvateľov. Prekračuje jeho hranicu rôznymi teroristickými akciami a hrobmi. Hoci islamský extrémizmus využívajú a zneužívajú rôzne, často protichodné politické sily, jeho oživenie vyplýva z frustrácie, z bezvýchodiskovosti sociálnej situácie biednych vrstiev arabského ľudu, kde nachádza ohlas a zo špecificky subalterného postavenia Arabov s ich nástojčivými problémami rozvojového sveta. Ak dnes Európania stoja

tvárou v tvár

skutočnému a priamemu ohrozeniu svojej civilizácie, majú tendenciu ju minimalizovať a relativizovať. Po nekončiacich sa atentátoch si nástojčivejšie začíname uvedomovať, že politický islam vstúpil do vojny so Západom, a nemá v úmysle sa zastaviť. Al-Káide sa podarilo vyrobiť druhú generáciu teroristov a vytvoriť rozvetvenú sieť po celom arabskom a moslimskom svete. Sila Al-Káidy spočíva v jej rozmanitosti, v tom, že nie je centralizovaná, že jej sponzori pochádzajú z rôznych miest a že svojich žoldnierov najíma priamo na mieste. Jej stratégia je jasná: oslabiť „bezbožné“ vlády moslimských krajín žijúcich z turistického ruchu. Predovšetkým Tunisko, Indonézia, Maroko. Mýlili by sme sa, keby sme podceňovali silu týchto nových bojovníkov islamu. Zomierajú pre to, v čo veria, samovražedná podoba atentátov silne. Istí si tým, že Boh je na ich strane, stoja v službách dobyvačnej ideológie.

Aká má byť naša odpoveď? Američania majú odvahu, nie však metódu. Európania poznajú oveľa lepšie moslimský a arabský svet, ale pôsobia dojmom, že ich hrozba zhypnotizovala. Je načase, aby sme sa zo svojho ochromenia vymanili.

Jaroslav Luka