Konečnou stanicou je jadro? + grafy

Ekologické hnutie dostáva nemecké hospodárstvo do slepej uličky

Ekologizácia energetiky sa dostáva do paradoxnej situácie. Postupné presadzovanie prísnych ekologických noriem do výroby elektriny, najmä znižovanie produkcie takzvaných skleníkových plynov, môže nakoniec viesť k tomu, čomu sa ekologické hnutia snažia zo všetkých síl vyhnúť - obnove jadrovej energetiky ako jedinému východisku. Problém je pálčivý najmä v Nemecku, kde sa ešte v roku 2001 politická sféra a energetické koncerny na

nátlak ekologistov

dohodli odstaviť k roku 2025 postupne dve desiatky atómových elektrárni a zrušiť tak jadrovú energetiku ako takú. Zmizne tak výrobná kapacita 21 700 MW, ktorú doteraz jadrové elektrárne zabezpečujú a bude musieť byť nahradená inými zdrojmi. Okrem toho sa očakáva, že spotreba elektriny v Nemecku do roku 2030 vzrastie asi o desať percent v porovnaní s dneškom, takže je najvyšší čas porozmýšľať, čím túto kapacitu nahradia. Ekologisti sú pevne presvedčení, že „pri troške úspornosti“ možno ju nahradiť obnoviteľnými zdrojmi energie, predovšetkým masívnou výstavbou veterných elektrární. Tie by mali do roku 2050 pokryť štvrtinu nemeckej spotreby. Ďalej očakávajú, že dovtedy už bude vyriešená problematika veľkokapacitných solárnych elektrární, vrátane diaľkového supravodivého prenosu energie vyrobenej slnečnými elektrárňami napríklad na Sahare. Odborníci z energetických koncernov však

zelené vízie

označujú za nereálne či priamo nezmyselné. Už iba neekologické „zamorenie“ krajiny množstvom stožiarov s veternými elektrárňami alebo ohromnými plochami solárnych článkov je rizikové. Naviac ani pri mnohonásobnom rozšírení veterných či solárnych zdrojov nedôjde k citeľnému zlacneniu ich produkcie: tento efekt známy z iných výrob (veľkoprodukcia zlacňuje výrobok) sa u týchto elektrárni nedostavuje, pretože vietor i slnečný svit sú neisté. Na krytie prípadných výpadkov je teda potrebné k nim budovať záložne zdroje, napríklad v podobe palivových elektrární. Teda čím viac veterných či solárnych elektrární, tým viac záložných zdrojov, ktorých výstavbu je nevyhnutné zarátať do ceny takto vyrobenej elektriny, a tá potom zostane asi štvornásobne drahšia než klasická. Táto zásada bude platiť pokiaľ sa nepodarí vyriešiť kapacitné skladovanie energie vyrobenej vetrom či zo solárnych zdrojov. Rozvodné siete totiž potrebujú ku svojmu fungovaniu

stabilnú dodávku

prúdu. Bez konštantného výkonu elektrárne na fosílne palivá nemožno zabezpečiť stabilnú sieť, zdôrazňujú odborníci a ako argument používajú nedávne veľké výpadky v USA i Európe. Nemecké ministerstvo hospodárstva preto rozbehlo výskumný program vývoja „vysoko efektívnych spaľovacích elektrárni neprodukujúcich CO2“. Podľa očakávania vedcov možno vypracovať také formy energetického využitia uhlia, ktoré zníži produkciu oxidov uhlíka až o 70 percent oproti dnešnému spaľovaniu. Energetici však upozorňujú, že takéto zníženie obsahu CO2 bude možné iba v laboratóriu, kým energetická prax bude vždy nižšia a v horizonte desaťročia bude možné dosiahnuť zníženie maximálne o 30 percent. Pokiaľ by teda Nemecko skutočne malo do roku 2050 znížiť produkciu CO2 o 80 percent v porovnaní s rokom 1990, ako vyplýva z Kjótskych protokolov, a použiť na to metódu

„bezoxidového“ spaľovania, znamenalo by to dodatočné investície vo výške 30 až 150 percent, pretože uvedená metóda silne znižuje efektivitu elektrárni. To by opäť zvyšovalo cenu elektriny a posúvalo celý program do sféry „nefinancovateľnosti“. V konečnom dôsledku teda tieto perspektívy rozvoj „bezoxidového“ spaľovania skôr podlamujú a podľa názoru mnohých je východisko iba v principiálnom návrate k jadrovej energetike. Pokiaľ majú byť ciele

ochrany klímy

splnené, vráti sa jadrová energetika zase na rokovací stôl . Neznamená to však stavať rovnaké reaktory ako tie odstavované, ale modernejšie, bezpečnejšie a efektívnejšie. Pokiaľ by nebol vo verejnosti prítomný strach z ožiarenia a neexistoval problém s definitívnym uskladnením vyhoreného paliva, dalo by sa o jadrovej energetike hovoriť ako o energii budúcnosti. Jadro totiž ponúka potenciál vyrábať prúd v ľubovoľnom množstve a pritom neprodukovať ani minimum CO2, vravia odborníci.

Eleonóra Bujačková