Ak má zdravotníctvo fungovať

Zdravotníctvo sa stále zmieta v chaose a ženie sa do finančného kolapsu, resp. keby platili normálne ekonomické zásady, už by sa v ňom aj dávno nachádzalo. Zrúteniu systému bránia už len umelé ochranné bariéry, ako je dočasný stop vymáhania pohľadávok súdnou cestou a zábrana exekúcií. Ubehli štyri mesiace pôsobenia novej vlády, ktorá v predvolebnej rétorike proklamovala najmä trhové mechanizmy, tie ho mali vyliečiť. Dajme bokom polemiku o tom, či trh ako taký skutočne vyrieši problémy chorého zdravotníctva (písali sme o tom 24. 1. 2003) a zamerajme sa na jeden parameter, bez ktorého nemôžu fungovať žiadne trhové vzťahy, dokonca ani žiadny ekonomický systém, a to je cena. V reálnej cene musia byť pokryté všetky priame i nepriame náklady a mala by v nej byť zohľadnená aj istá miera zisku.

Pozrime sa, ako sa tvoria ceny v zdravotníctve? Hodnota výkonov v ambulantnej starostlivosti je stanovená na jednej strane prílohou Liečebného poriadku. V ambulantnej starostlivosti sú jednotlivé výkony ohodnotené istou sumou bodov. Ide o pomerné čísla medzi jednotlivými výkonmi, kde tie náročnejšie majú vyššiu hodnotu ako menej náročné. V primárnej starostlivosti sa stanovuje cena za tzv. kapitáciu a v ústavnej starostlivosti sa

určuje cena

jednej hospitalizácie (prepusteného pacienta), pričom sa jednotlivé ceny hospitalizácie líšia podľa odbornosti a typu nemocnice. Na druhej strane definitívnu cenu určuje cenový výmer ministerstva financií, ktorý stanovuje finančnú hodnotu bodu, kapitácie aj hospitalizácie. Podklady k cenovému výmeru vypracúva ministerstvo zdravotníctva, to znamená, že čo navrhne, to sa uverejní vo Finančnom spravodajcovi MF SR.

Pozrime sa, aká je situácia v segmente, ktorý spotrebuje najviac prostriedkov, až 45 % celkového rozpočtu rezortu - v nemocniciach. Dlžoby v nich utešene narastajú, najmä však vnútorná zadlženosť a zadlženosť zdravotníckych zariadení voči dodávateľom. Zo strany vedenia rezortu zazneli vážne obvinenia, že nemocnice sú prevádzkované neefektívne, že tam panuje korupcia, vytýka sa manažmentom, že v nemocniciach je nadbytok zamestnancov, že plytvajú prostriedkami. Ak by to bolo skutočne tak, potom sa možno len počudovať, prečo zodpovedných manažérov už dávno nevymenili. Navyše sám šéf rezortu mal s nimi donedávna obchodné vzťahy ako riaditeľ dodávateľskej firmy a určite má preverenú situáciu a najlepšie vie, ktorí riaditelia sú skorumpovaní, a ktorí nie.

Sú však nemocnice zadlžené skutočne len preto, že fungujú neefektívne? Pozrime sa na problémy preplácania ich služieb. Ako príklad si zoberme neurologické oddelenie. Ak zoberieme do úvahy cenu za jedného pacienta (8000 -14 000 Sk podľa typu nemocnice) pri odporúčanom priemernom ošetrovacom čase (VšZP určila 12 dní pre neurológiu), potom zistíme, že za jeden deň hospitalizácie nemocnica dostane necelých 1000 korún. Na porovnanie, ak sa ubytujete v ktoromkoľvek hoteli v Bratislave, tak 1000 korún na noc vám určite stačiť nebude. V nemocnici vám okrem samotného lôžka k tomu poskytnú ešte stravu 5x denne (raňajky, desiata, obed, olovrant, večera), ak nevládzete sám jesť, aj vás nakŕmia, lekársku vizitu 2- až 3-krát denne, sestričku na zavolanie, ktorá

vás obslúži,

všetok servis až do postele, dostanete všetky potrebné lieky, denne máte rehabilitáciu. Ten, kto bol v nejakom súkromnom centre na rehabilitácii, určite vie, koľko ho stála napríklad len reflexná masáž pri bolestiach chrbtice, prípadne aplikácia fyzikálnej terapie alebo perličkový kúpeľ, či cvičenie v bazéne s vyhrievanou vodou. V nemocnici je všetko toto zahrnuté v uvedenej cene jedného dňa pobytu. Okrem toho v nemocnici ako „bonus“ (prepáčte trochu irónie) dostanete komplexnú vstupnú prehliadku lekárom a ďalšie potrebné konziliárne vyšetrenia iných odborníkov (internista, rehabilitačný doktor, gynekológ, očný lekár), navyše rôzne diagnostické výkony. Predpokladám, že po prečítaní týchto riadkov ste presvedčení, že žiadny normálny podnikateľ by tieto služby za 1000 korún denne „neutiahol“. Skutočnosťou je fakt, že hodnota poskytovaných služieb v korunách je určite mnohonásobne vyššia ako

oficiálna cena

zo strany poisťovní. Ak si niektorý čitateľ stále myslí, že preháňam, tak ho ubezpečujem, že opak je pravdou. To som totiž spomenul starostlivosť o relatívne veľmi ľahkého pacienta. Ak na neurológiu príde napríklad pacient v bezvedomí, tak personál vykoná nasledujúci postup na záchranu života. Najskôr je pacient vyšetrený ambulantným lekárom, ten zabezpečí fungovanie základných životných funkcií, rýchlo je potrebné urobiť elektrokardiografiu, odber krvi a ponáhľať sa na CT (počítačová tomografia). Slovo rýchlo znamená skutočne rýchlo, lebo tu už ide o život. Medzitým vám pacient prestane dýchať, zavádzate umelé dýchanie, napájate ho na monitory na jednotke intenzívnej starostlivosti, okolo pacienta „behajú“ minimálne dvaja lekári a 2-3 sestry, navyše musíte zavolať konziliárnych lekárov, ako je anestéziológ, očný lekár. Povedzme, že na CT sa zistilo krvácanie (nazývame ho SAH), potom rýchlo musíte zorganizovať vyšetrenie mozgových ciev na odhalenie príčiny krvácania (angiografiu). Angiografiou nájdete zdroj krvácania a viete, že pacienta čo najskôr

musíte poslať

na operáciu. Zavoláte internistu, aby vykonal predoperačné interné vyšetrenie, musíte vyšetriť krvnú skupinu, doplniť niektoré ďalšie biochemické parametre. Pacienta nakoniec úspešne preložíte na neurochirurgiu. Ako lekár ani nezbadáte a ubehne 3-5 hodín, ste vyčerpaný, ale spokojný, odviedli ste kus dobrej práce. Zachránili ste niekomu život, a to stálo za to. Vytriezvenie príde v momente keď zistíte, za akú odmenu ste pracovali. Čo myslíte? Zdravotná poisťovňa nepreplatí náklady na tohto pacienta vôbec, pretože bol hospitalizovaný menej ako 24 hodín! Na spresnenie, poisťovne preplácajú len pobyty dlhšie ako 24 hodín.

Viac ako dosť zdravotníkov je sklamaných, že sa nerieši jeden zo základných problémov v zdravotníctve, a to je stanovenie reálnych cien za reálne výkony. Ak má začať fungovať zdravotníctvo či už na trhových alebo iných princípoch, musí sa začať cenotvorbou. Na to netreba dokonca meniť ani žiadne zákony, len kompetentní by museli vedieť, čo majú robiť!

MUDr. Juraj Štofko

PhD., MBA