Aké sú vibrácie?

Peter Kasalovský

Mierové alebo vojenské riešenie Iraku...?!

Na jednej strane prezident USA G. W. Bush, ktorý v uplynulom týždni dospel k záveru, že diplomacia bola s konečnou platnosťou neúspešná. Protipólom je pápež Ján Pavol II, jeho názor na riešenie konfliktu je jednoznačný. Vojna nie je nevyhnutná, to vyhlasuje Ján Pavol II. Medzi nimi sa pohybujú viaceré štáty, ktoré majú takmer rovnaké hodnotenie irackých pomerov ako G. W. Bush, ale jednoznačne presadzujú diplomatické riešenie, pričom vojenský zásah v prípade jeho neúspechu nevylučujú. Tento postoj reprezentuje Paríž a Berlín, ale aj také Belgicko. Takmer rovnaké názory má Rusko a Čína, ale balia ich do hebkejšieho papiera. Je síce logické, avšak pre prezidenta USA G. W. Busha dosť nepríjemné, že nejestvuje jednoznačná podpora línii vojenského zásahu proti Iraku zo strany NATO, EÚ a Európskeho parlamentu.

V Perzskom zálive je dnes taká koncentrácia vojsk a superbojovej techniky, že prakticky sa vytratil priestor na rozkaz o ich návrate domov. Obdobne by sa dalo povedať, že nie je veľa priestoru na harmonizáciu vzťahov medzi USA a jeho viac ako dôležitými spojencami v Európe - Francúzskom a Nemeckom. Vnímanie civilizačného nepriateľa, resp. nebezpečenstva, ale aj pozícií vo svetovej politike naznačujú nie hneď a zaraz likvidovateľný nesúlad, ale diametrálnu rozdielnosť stanovísk. Nateraz je to realita, ktorá sa všelijako zastiera, či skôr bagatelizuje predstaviteľmi USA. Avšak disharmónie vo verejnej mienke z diskusií o riešeniach irackej otázky, z doterajších rozhodnutí parlamentov aj vlád či z praktickej negácie výzev pápeža Jána Pavla II je toľko, že civilizačný sluch nielen slabne, ale v nejednom momente je nefunkčný.

Nejde len o súčasnú kvalitu vzťahov medzi Spojenými štátmi a jeho spojencami Francúzskom, Nemeckom a Belgickom, ale aj o ich negatívnu reakciu na stanoviská štátov Vilniuskej desiatky, ktoré podporili Spojené štáty (ako suverénne štáty, ale na základe priamej výzvy, ktorú tlmočili v jednotlivých metropolách veľvyslanci Spojených štátov), teda bez akejkoľvek komunikácie s orgánmi Európskej únie. Tak odrazu, ale zákonite vyvstala pred nimi vrátane SR neveľmi príjemná otázka, či taký suverénny prístup a samostatnosť pri rozhodovaní o kardinálnom probléme sveta - o prístupe k riešeniu tzv. irackej krízy, nebude mať vplyv na výsledok nadchádzajúceho hlasovania o ich prijatí do EÚ(!). Osciluje ďalšia, nemenej významná otázka, či prejavený súlad s USA nezapôsobí paradoxne aj na rozširovací proces NATO.

Podľa všetkého práve na rokovaní BR OSN v tomto týždni sa definitívne ukáže, ako to bude s vnímaním autority Spojených štátov, podporovaných v prístupe k riešeniu tzv. irackej krízy viac ako deväťdesiatimi štátmi a na druhej strane OSN. Či budú pokračovať a narastať takpovediac vibrácie vo vnútri NATO, ale aj Európskej únie, o tom by mala rozhodnúť diplomacia medzi Spojenými štátmi, Francúzskom, Nemeckom aj Belgickom a ďalšími zainteresovanými. Potom budeme azda múdrejší a pochopíme, ako sa budú vyvíjať vzťahy transatlantické a v Európskej únii. Ak by došlo k stagnácii vzťahov, ktorá nie je vôbec zažehnaná, tak by bol možný aj negatívny dosah na otázky nášho členstva v obidvoch organizáciách. A možno by sme sa museli vyrovnať s otázkou, aký tmel použiť či skôr vynájsť na NATO aj EÚ .

Peter Kasalovský