SÚMRAK ALIANCIE?

Americký prezident George W. Bush je sklamaný „krátkozrakým“ postojom Francúzska a úlohou, ktorú táto krajina zohráva v zablokovaní príprav NATO na ochranu Turecka v prípade vojny proti Iraku. „Nechápem toto rozhodnutie, ktoré má na alianciu negatívny dosah,“ zdôraznil americký prezident.

Podľa francúzskych predstaviteľov tu niet nič, čo by sa nedalo pochopiť. „Naša pozícia je logická. Ak sme ešte nerozhodli, že pôjdeme do vojny v Bezpečnostnej rade, nemôžeme o tom rozhodnúť v NATO. Keď raz Bezpečnostná rada schváli použitie sily proti Iraku, bude jednoduché vyslať vojenské vybavenie do Turecka,“ tvrdia.

Tu sa dostávame k otázke súčasnej, ale aj budúcej pozície jednotlivých medzinárodných organizácií a krajín v systéme medzinárodných vzťahov. „Padol mýtus, že NATO a OSN sú rovnocenné zhromaždenia - je nadovšetko jasné, že naozaj dôležité rozhodnutia sa robia vo Washingtone,“ domnieva sa britský denník Independent. Podľa novín dôvodom spojeneckých sporov je aj to, že dnes už aliancia nemá spoločného nepriateľa ako počas studenej vojny. Európa sa necíti natoľko ohrozená irackým prezidentom Saddámom Husajnom a vlastne ani terorizmom ako Amerika.

Zaujímavé bude sledovať, aký dosah bude mať táto „najväčšia kríza NATO od roku 1949“ na spomínané medzinárodné organizácie. „NATO sa asi nerozpadne, ale mohlo by stratiť na význame. Podobne na tom je OSN. Ak sa nepodarí oživiť jej autoritu, mohla by skončiť ako jej predchodkyňa - Spoločnosť národov,“ konštatuje Independent.

Internetové vydanie The New York Times naopak pripomína, že v minulosti už došlo k viacerým podobným sporom v rámci aliancie, ktoré sa nakoniec ukázali ako prechodné: nezhody panovali okolo vojny vo Vietname, ako aj okolo úsilia USA, aby Izrael mohol využívať základne aliancie na Blízkom východe. Krušný bol najmä rok 1966, keď sa prezident de Gaulle rozhodol stiahnuť Francúzsko z integrovaného velenia NATO.

Robert Kagan, autor viacerých kníh o súčasných otázkach, zasa tvrdí, že tentoraz ide o „kvalitatívne rozdielny“ spor od predchádzajúcich. „Dostalo sa to na úroveň svetonázoru. Nezhodujem sa s tvrdením, že Francúzi sú punktičkári. Paríž verí, že jedinú legitimitu akcii môžu dať legálne inštitúcie ako OSN - názor, s ktorým podľa mňa väčšina demokratov v Spojených štátoch úplne súhlasí,“ uvádza.

Komentátor Guardianu Gary Younge sa na povahu sporu pozerá inak: „Rozkol medzi Európou a USA je strategický, nie morálny. V európskej politickej kultúre nie je nič podstatné, čo by kontinent robilo liberálnejším a menej imperialistickým ako USA. Európski politici a komentátori majú právo kritizovať americkú brutalitu a imperialistické pretenzie. Ale mali by si uvedomiť, ako ich vníma väčšina zvyšku sveta: ich národy sa v minulosti správali rovnako, kedykoľvek sa na to vyskytla príležitosť,“ tvrdí. Podľa neho by sme nemali mať ilúzie, že francúzska, ale aj ruská, nemecká či čínska opozícia proti americkým vojenským akciám bude trvácna. „Ak je americké vojenské ťaženie motivované ropou, francúzske a ruské snahy po mieri nie sú o nič menej - obe krajiny majú v regióne lukratívne zmluvy a chcú ich zachovať,“ dodáva.

Je tu ešte jeden mimoriadne dôležitý aspekt - názor verejnej mienky. Európske štáty nie sú jednotné v otázke Iraku, ale málo sa hovorí o tom, že európske obyvateľstvo je veľmi jednotné,“ uvádza Zbigniew Brzezinski, bývalý bezpečnostný poradca amerického prezidenta Jimmyho Cartera. „Pritom je príznačné, že dokonca ani obyvatelia Británie nesúhlasia s vojnou bez súhlasu OSN.“

Možno by medzinárodné inštitúcie získali viac rešpektu a vplyvu, ak by sa riadili vôľou občanov. Ako napokon aj všetky inštitúcie.

Rastislav Boldocký