Kým nezbohatneme

Peter Kasalovský

Azda každému vzdelanému človeku, nehovoriac už o tom v podnikateľskej pozícii, musí byť jasné, že predsa len prišiel čas zúčtovania s minulým režimom. Bol zatratený v jeseni 1989. roku, ale dodnes bol udržiavaný jednotlivými vládnymi garnitúrami v hospodárskom aj spoločenskom živote. Obyvateľstvo sa rozhodlo pre zmenu režimu a v posledných štrnástich rokoch to potvrdzovala jeho väčšina. V dôsledku sa rozhodlo aj pre trhovú ekonomiku, pokiaľ neberieme vážne prívlastok sociálnu, ktorý je zapísaný v Ústave SR.

Ak som uviedol, že minulý režim bol udržiavaný dodnes v hospodárstve aj v spoločnosti, tak musím dodať, že to bolo pre neschopnosť jednotlivých vlád vykonať to, prečo sa vtedy rozhodla väčšina občanov. Plných trinásť rokov sa politickí populisti a vôbec vládni politici producírovali bez hanby pred svojimi voličmi s veľkou ilúziou, že to príjemné, bezplatné alebo zľavnené z minulosti, označované ako spoločenská spotreba, sa neodstane a v najhoršom prípade sa bude optimalizovať podľa našej ekonomickej sily.

Vybudovali sa síce základy trhovej ekonomiky, ale na nejednom mieste v nich sa namiesto cementu použil piesok alebo štrk. Dnes tam máme diery pre politickú zbabelosť realizovať to, čo sa hlásalo na námestiach a uliciach, ale aj v revolučných médiách, že si budeme musieť „utiahnuť opasky“. Nový režim musel zákonite riešiť okrem iného aj zníženie daňových príjmov od hospodárskej sféry, a tak došlo k situácii, že mal čoraz menej na to z minulosti. Na spoločenskú spotrebu a zachovanie dovtedajších, takmer bezplatných služieb.

Dnes máme problém s udržaním sociálneho zmieru. Je to nepochopiteľné, keďže sa konečne realizuje vôľa väčšiny občanov z novembra 1989 a jednoznačných volebných rezultátov až do vlaňajšieho septembra. Prichádza koniec tomu, čo bolo v minulom režime pre obyvateľstvo bezplatné - zadarmo alebo dotované zo štátnych financií. Do zátvorky by sa dalo uviesť, že išlo o štátny záujem. Veľký problém je „len“ v tom, že sa tak deje s odstupom trinástich rokov a čosi, a bolestnosť tohto procesu je a bude na hranici únosnosti, ale aj za ňou.

Treba si povedať aj to, že vďaka doterajším politickým elitám zaplatíme za nevyhnutnú transformáciu viac, ako si vieme predstaviť. Odštátňovanie, resp. privatizačný proces je takmer pred koncom, ale o tom, aký bol, skromne mlčíme. Len tak na okraj pripomeňme, že len konsolidácia finančného sektora a morové rany z privatizácie, ktoré spáchali konkrétne osoby s vládnym posvätením, vychádzajú v prvom prípade daňových poplatníkov na viac ako sto miliárd korún a v druhom na mnohonásobok, ktorý je neodhadnuteľný.

Zbytočne sa čudujeme, že Dzurindova vláda chce a v podstate musí predať aj strategické firmy zahraničiu, aby štát mohol rok-dva žiť. V domácom priemysle a v iných brandžiach je totiž len zopár výnimiek transformačnej úspešnosti a daňovo zaujímavých pre štát. Úspešných autorov oceňoval aj Hospodársky klub (NEF) od 1993. roku prestížnou cenou Zlatý biatec alebo začnúc rokom 1995 nemenej prestížnym ocenením Prominent ekonomiky. Medzi nimi bol aj celý rad zahraničných podnikateľov, resp. partnerov našich firiem.

V súčasnosti sa odbúrava to, na čo sme si zvykli a bolo takpovediac samozrejmosťou či pozornosťou štátu v zdravotníctve a v školstve. Teda v rezortoch, ktoré sú pre také malé národy, ako je ten náš, viac ako dôležité. Rozhodujú o národnej telesnej a duševnej kondícii a schopnosti konkurovať početnejším komunitám a prípadne ich predstihnúť. V tomto nie sú naše súčasné parametre vôbec dôvodom na prejavy spokojnosti, ale práve naopak. Nič na tom nemení štedrosť niektorých firiem, ktorá je aspirínom a nie antibiotikom.

Postupné spoplatňovanie služieb je síce nevyhnutné, pokiaľ štát nebude taký bohatý, aby si ich mohol dovoliť poskytovať bezplatne, a sociálne nie je veľmi spravodlivé. Avšak vôľa ľudu bola a je stále taká, že si vytlieskal inú cestu či skôr magistrálu. Kým sa však na ňu dostaneme po mnohoročnom obchádzaní, tak mnohých, ba možno väčšinu zo súčasníkov priam vytrasie a zastanú na polceste. Dopracovali sme sa do kritického bodu, keď sa má rozhodnúť o tom, či necháme minulosť pamätníkom a vyjdeme na hlavnú cestu.

Teraz ide o zdravotníctvo, a čoskoro pôjde opäť o školstvo, kultúru aj šport. Bezplatnosť si už dávno nemôžeme dovoliť, a celé roky jednotlivé vlády hlásajú, že bezplatnosť sa nerovná zadarmo. Nemali nielen politickú odvahu, ale podľa všetkého ani dostatok rozumu, aby to povedali otvorene. Takže, dodnes sa kvôli nim potĺkame medzi chceným, realitou a nostalgiou z minulosti. Takpovediac sedíme na dvoch stoličkách a nenašiel sa taký politický buldozér, ktorý by nás z nich vytlačil a posunul iba na jednu z nich.

Veci okolo nášho zdravotníctva sú za hranicou snov, ba až v takom stave, že strácame reč a drevenejú nám nohy. Toľko sprostostí a klamstiev počuť, nehovoriac o polopravdách, to už naši nasledovníci azda nezažijú. Zamlčuje sa jediná pravda, že zdravotné a nemocenské poistenie občanov a platby ich zamestnávateľov nekryjú ten objem financií, ktoré poskytoval minulý režim. O to tu ide, a dúfajme, že vskutku len dovtedy, kým štát nebude bohatý, lebo zvýšiť dane právnickým osobám je nepriechodné. Taká je holá pravda.

Prestaňme sa umárať porovnávaním sa trebárs s českým vývojom - realitou. Trebárs vybavenosťou sanitkami či platmi lekárov a zdravotných sestier a ďalšieho personálu. Sme chudobnejší ako štát a nemáme na to, pokiaľ nepripustíme, že sa s rozpočtovými financiami nehospodárilo hospodárne. Zdravie ako také je najvyšším záujmom každého človeka, a preto kým poslanci odbúrajú - zlikvidujú ústavný princíp bezplatnosti zdravotnej starostlivosti, tak je nutné predložiť občanom seriózny dokument o tom, ako bude fungovať.

Obyvateľstvo by malo vedieť, čo ho čaká a čo neminie, lebo v opačnom prípade by sme sa mohli dostať do tranzu z realizácie doterajších predstáv o jeho blízkej novej organizácii a praktickej vizáži. Bohatých a zdravých, a tiež vekovo mladých sa to takisto týka, pretože nie sme spoločnosťou, v ktorej majú navrch len zdraví, t. j. silní, a vyznávame predsa aj dnes vo veciach zdravotnej starostlivosti to, čo je pod pojmom solidarita (s mnohými prívlastkami).

Peter Kasalovský