Rómska špecialita

V poslednom období sa opäť objavujú informácie o tom, že na niektorých gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach, najčastejšie na východnom Slovensku, zostávajú v pôrodniciach „zabudnuté“ deti, väčšinou rómskych matiek. Keď som robila pred vyše dvoma rokmi reportáž z NsP v Košiciach-Šaci, ktorej sa skutočne darilo vo všetkých sférach, zoznámila som sa tam s problémom, s akým si nedokázal poradiť ani tamojší manažment. Aj tam si rómske matky volili návrat z pôrodnice bez dieťaťa. Naveky požičané župany a nočné košele si nemocnice vykazovali ako stratu. Komunikácia s krkavčími matkami nebola zadarmo. Upozornenie, že v nemocnici majú svoje dieťa, sa míňalo príliš často účinku. Niektoré sa nikdy nevrátili a malý človiečik ostal od narodenia odkázaný na sociálnu starostlivosť. Iné si len „odskočili“, pretože na nich doma čakalo niekoľko ďalších detí. Vyriešiť tento problém však nie je v možnostiach nemocníc. Nuž, aj takúto podobu má reprodukčné právo.

Mám informácie o zdravotníckom zariadení (chcú zostať v anonymite), kde z odborného personálu chodia zbierať aspoň nemocničné župany či nočné košele po rómskych osadách. Deti, tie im zostávajú, prípadne odchádzajú do dojčenských ústavov. Prvé týždne alebo aj mesiace prežívajú v nemocnici. Samozrejme, na jej náklady. Nuž, zákon o rodine a teda aj rodičovských povinnostiach je neúčinný, najmä pri rómskom etniku. Neraz som premýšľala nad tým, čo je to vlastne za prístup. S istým zveličením kukučkin, ktorá odkladá svoje vajce do cudzieho hniezda. Na jednej strane je tu medzinárodne platná deklarácia práv dieťaťa a na druhej strane prístup žien, ktorý je na míle vzdialený od zákonnej zodpovednosti rodiča. Pri toľkých novelách, ktoré politické strany ženú cvalom do parlamentu, by sa určite zišla aj taká, ktorá by pamätala na tento problém. Ako však donútiť takéto rodičky, ženy-matky a ich partnerov, aby sa starali o novorodenca?!

Isto, môžeme ľutovať malých bezbranných človiečikov, ktorí sa narodili do kritického rodinného prostredia. Ibaže za nezodpovedných až neľudských rodičov platíme my všetci. Ak sa nenájde riešenie, budú nám ďalšie desaťročia zostávať v pôrodniciach bezdôvodne a beztrestne „zabudnuté“ deti žijúcich rodičov. Aj keď naše právne normy by sa dali použiť, ale nikomu sa nechce do tej kalvárie s rómskym etnikom. Orgány činné v trestnom konaní nekonajú a všetci dúfajú, že to nejako dopadne. Nie je však vylúčené, že by „zabudnuté“ a takmer odložené deti mohli zabrať všetky miesta na niektorom z novorodeneckých oddelení. Potom by sa možno problém rozbalil. Azda sa po vstupe do EÚ dohovoríme aj s niektorými kritikmi nášho vzťahu k rómskemu etniku a ukážu nám, ako by riešili takýto špeciálny problém.

Ľudmila Koníková