Ochorieť, to je veľké riziko

Nedávno zaznela v médiách zaujímavá myšlienka najvyšších predstaviteľov rezortu zdravotníctva, a to, že prvé pozitívne efekty reformy sa už začínajú prejavovať, lebo pozorovať náznak zníženia spotreby zdravotníckych služieb. Ak sa skutočne znížila spotreba, pozrime sa na veci bližšie. Keďže za vyše štyri mesiace nového vedenia rezortu sa neprijalo žiadne pragmatické celoplošné opatrenie, ktoré by nárast dlžôb zastavilo, pravdepodobne tento jav bude mať iné príčiny, ako proklamované zefektívnenie systému. Pri podrobnejšej analýze zistíme, že vlastne jediným dnes skutočne fungujúcim mechanizmom na pribrzdenie nárastu dlžôb je skutočne smutný, a to samotný nedostatok financií.

Aspoň taká je situácia vo väčšine nemocníc. Mnohé firmy už odmietajú nemocniciam dodávať čokoľvek, pretože im tieto neplatia. Týka sa to najmä liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Ešte nedávno tento problém manažmenty nemocníc riešili „elegantne“, jednoducho zmenili dodávateľa, samozrejme, že za vyššiu cenu. Tento cyklus výmen dodávateľov sa periodicky opakoval - išlo o účinné, avšak krátkodobé riešenia. V podstate si všetci zakrývali oči (vedenie rezortu, manažmenty nemocníc aj dodávatelia), veď keď nemocnice dostali základný materiál, v podstate „fungovali“ a zúčastnení boli spokojní. Táto

pštrosia taktika

vychádzala dovtedy, pokiaľ sa našiel na trhu ďalší dodávateľ, ktorý sa ešte úplne „nepopálil“ alebo ktorý mal dostatočne silný kapitál, aby mohol nemocnice (v podstate rezort) ešte nejaký čas úverovať. Dnes sa nachádzame v období, keď už aj silné zahraničné a renomované spoločnosti so silným ekonomickým pozadím a s firemným rozpočtom niekoľkonásobne vyšším ako celý národný dôchodok Slovenska, začínajú strácať trpezlivosť. Jednoducho, nie sú ochotné naďalej neplatičom dodávať lieky a ostatný zdravotnícky materiál. Fenomén, s ktorým sme sa donedávna stretávali najmä v menších a stredných nemocniciach, to je nedostatok aj základných liekov, v súčasnosti postihuje aj veľké fakultné nemocnice. Niektorí dodávatelia liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu by dnes boli ochotní aj zabudnúť na

staré dlžoby,

počkať s ich splácaním a vymáhaním, keby nemocnice začali preplácať aspoň nové objednávky. Tieto sú však už v takom ekonomickom prepade, že nie sú schopné splniť ani túto veľkorysú ponuku. Lekárenské sklady nemocníc tak zívajú prázdnotou a nenájdete v nich často ani život zachraňujúce lieky!

To, čo platí o liekoch, možno konštatovať aj o mnohých diagnostických výkonoch. Existujú mnohé prípady, keď pre „pár korún“, ktoré chýbajú na opravy, často stoja prístroje, ktorých obstarávajúca hodnota sú desiatky miliónov korún. Pre poruchu nefungujú často dlhé mesiace drahé prístroje, dokonca ani také, od ktorých závisí život pacientov, a ktoré sú pre diagnostiku nenahraditeľné - napríklad počítačová tomografia (CT) alebo magnetická rezonancia (MRI). Uvedené nie je len otázkou drahých prístrojov, platí to aj pre lacnejšie. Človeku je niekedy až do plaču, keď zistí, že na internej klinike niektorej fakultnej nemocnice prosto nemajú k dispozícii fungujúci kvalitný elektrokardiograf! Takýchto príkladov by som mohol uviesť za každý odbor niekoľko. Uvedené problémy sa týkajú prakticky všetkých nemocníc na Slovensku. Aj v týchto prípadoch pozorovať istú benevolenciu a veľkorysosť firiem, pri poruche prístrojov dnes ani

nepožadujú zaplatiť

novú faktúru, ale opravu podmieňujú splatením niektorej zo starých pohľadávok. Samozrejme, za týchto okolností, keď nemocnice nemajú na lieky ani na prevádzku, sa automaticky znižuje celková spotreba a makroekonómi spolu so zodpovednými za rezort si mädlia ruky a svorne tvrdia do médií, že „už sa objavujú prvé pozitívne efekty pripravovanej reformy, lebo sa znižujú náklady a obmedzuje sa spotreba“. Nepovedia však za akú cenu, a možno ich to ani nezaujíma (alebo nevedia?). Je pravdepodobné, že za týchto okolností sú spokojné aj samotné manažmenty nemocníc, znížili spotrebu, a tým znížili aj mieru každodenného zadlžovania. Chladnokrvne oznámia lekárom na oddeleniach, ktoré lieky chýbajú a ktoré drahé prístroje

nedajú opraviť

pod zámienkou nedostatku finančných prostriedkov a „naťahujú“ čas, aby „ušetrili“ na prevádzke. Problém zostáva, že ak nemocnica nemá prostriedky na základné liečebné a diagnostické procedúry, doplácajú na to v prvom rade a možno povedať, že jedine pacienti. Situácia je dnes taká vážna, že bez zveličenia môžeme začať používať pojem „ekonomická eutanázia“, pretože sa už v praxi uplatňuje vo vysokej miere. Dnes ochorieť znamená vysoké riziko, že nedostanete potrebnú zdravotnú starostlivosť a darmo budete argumentovať, že vy mesačne platíte do fondov pekný balík peňazí. Liberálny až voluntaristický kurz s glorifikovaním trhových mechanizmov, ktorý nabralo naše zdravotníctvo so základnou myšlienkou, že dobré nemocnice prežijú a zlé zaniknú, sa odrazí najmä v kvalite zdravotníckej starostlivosti. Dnes už sme ďalej, otázka nestojí, ktorá nemocnica prežije, ale či vôbec nejaká prežije. Všetky nemocnice v takomto prostredí budú hľadať „lacné“ riešenia, často nebudú môcť poskytnúť ani základnú starostlivosť s vedomím, že „pacient si to možno aj tak nevšimne“. Ten má v skutočnosti smolu, ani tomu rozumieť nemôže, lebo nemá na to vzdelanie. Ľudová múdrosť hovorí, že keď kôň zdochýna, tak kope, a preto si pred ním treba dávať pozor, aby sme neprišli k úrazu. To isté môžeme povedať aj o nemocniciach, nedostatok finančných prostriedkov

mnohé zahubí,

a tak pred zánikom začnú „kopať“. Kopať budú však len jedným spôsobom, nedostatočnou kvalitou zdravotnej starostlivosti (nebudú mať na ňu financie) k „úrazu“ prídu len a len pacienti, ktorí nedostanú adekvátnu liečbu. Obávam sa, že ak nezmeníme kurz, tak na reformu ešte „doplatí“ veľa ľudí.

MUDr. Juraj Štofko

PhD., MBA