Sme obojakí...?

Podľa ktoréhosi prieskumu verejnej mienky je väčšina našich občanov proti riešeniu irackej krízy vojensky. Na tento fakt reagoval v uplynulom týždni B. Bugár tak, že v takej situácii sú to politici, ktorí musia rozhodnúť. Bez okolkov povedal, že pre verejnú mienku nemá dôvod meniť svoj názor, čo sa týka Iraku. Otázky vojny a mieru sú výnimočnou a pre najširšie vrstvy viac ako citlivou agendou, s ktorou sme doteraz nemali väčšie skúsenosti. Tie časy sa už minuli a sú to vskutku politici, ktorí musia rozhodnúť o postoji SR. Stalo sa tak vo veci irackej krízy a na rozhodnutí parlamentu nemôže nič zmeniť prieskum verejnej mienky. Je to totiž jeho kompetencia.

Azda si treba pripomenúť v súvislosti s touto témou, čo hovorí Ústava SR. Podľa nej je to Národná rada SR, ktorá sa uznáša o vypovedaní vojny alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu. Parlament však dáva súhlas na vyslanie našich ozbrojených síl mimo územia SR, ale Ústava SR o dôvodoch nehovorí nič. Na základe takého súhlasu odíde málo početná špeciálna jednotka do Kuvajtu. Čo s ňou bude ďalej, to sa ukáže až začiatkom marca, keď sa opäť zíde Bezpečnostná rada OSN a vypočuje si tretiu správu H. Blixa o tom, ako je s demilitarizáciou Iraku. Dovtedy sa naši vojaci budú pripravovať len na humanitárne poslanie alebo aj na vojenskú činnosť v oblasti možného konfliktu?! Príslušné uznesenie NR SR o našej vojenskej účasti vo veci Iraku sa vykladá tak, že je podmienená mandátom Spojených národov. Avšak tri zo štyroch odsekov tohto uznesenia by sa dali vnímať jednotlivo, čo by znamenalo, že môže byť realizovaná „v rámci spoločných a

kcií medzinárodnej koalície“. Taká tu len vzniká, a pripúšťa možnosť vojenského zásahu proti Iraku aj bez mandátu OSN. Takže, štylisti štylizovali. Predmetné uznesenie je dobré buď na vojenskú účasť s mandátom, ale aj bez neho. To je taký dokument, že dnes sme za niečo, o deň-dva môžeme byť menej súhlasní a pozajtra budeme proti. Aj keď naši ústavní činitelia verejne vyhlasujú, že ide o našu vojenskú účasť len s mandátom OSN. Prečítajte si predmetné uznesenie a pochopíte, že je „obojaké“. Hd publikoval toto uznesenie v pondelok 10. februára na s. 1 - 3 v rámci článku Čo je a nie je humanitárne. Zodpovednosť je naozaj na politikoch a nie na verejnej mienke(!), a vonkoncom už nie na takom chabom inštitúte, akým je referendum podľa súčasnej Ústavy SR. Prečo parlament nepovedal jednoznačne, že sme za také riešenie krízy, aké prijmú Spojené štáty! Formulácia uznesenia je síce umná, ale priehľadná. V prípade irackej krízy to platí dvojnásobne. Buď sme za to, čo chcú USA, al

ebo za iné postoje, ktoré prezentuje Francúzsko, Nemecko a Belgicko, s ktorými by sme mali fungovať ako partneri v Európskej únii, ale aj v NATO. Problémom je to, že v NATO majú pozíciu tichého lídra Spojené štáty. Ako sa zachovať a uspokojiť budúcich partnerov, ktorí sú rozhnevaní akoby mali pred rozvodom?! Treba zatlieskať B. Bugárovi za rozhodnosť, ba až tvrdosť. Občanom odkázal cez televíznu obrazovku, že politici majú posledné slovo v týchto otázkach, a to bez ohľadu na verejnú mienku či prípadné „nie“ z referenda, o ktorého vypísanie trebárs vo veci NATO sa usilujú konkrétne skupiny občanov. Je načase pochopiť ho. V zastupiteľskej demokracii je to tak, že sú to práve politici - poslanci, ktorí najlepšie vedia, čo je správne pre SR. Tak vyzerá holá pravda. Aj keď štylizácia predmetného uznesenia naznačuje „obojakosť“, tak v danej chvíli platí to, ako si ho politici vysvetľujú. V najhlbšom vnútre si nechceme pripustiť, že by sa nám takýto prístup mohol vypomstiť. Máme tend

enciu veriť, že predsa len roky budované vzťahy - mosty medzi Spojenými štátmi, Francúzskom, Nemeckom a Belgickom, ako aj štátmi mimo EÚ a NATO nemôžu zostať v mrazničke.

Začiatkom marca budeme múdrejší, ale jedno je isté, odborníci na ústavné právo neostanú bez práce. Musia odpovedať na otázku, pokiaľ naša jednotka pôjde do boja proti Iraku s mandátom alebo bez mandátu OSN, či sa to zaobíde bez vypovedania vojny. Je tu tiež otázka našej vojenskej účasti v „medzinárodnej koalícii, týkajúcej sa Irackej republiky“ bez mandátu OSN, ktorá by predsa mala byť spečatená zmluvou (pokiaľ sa tak už nestalo).

Peter Kasalovský