KÝM KIM IBA HROZÍ...

Neviem, nakoľko Severokórejčania, vychádzajúci z budhistických a konfuciánskych tradícií, poznajú židovsko-biblické mýty a legendy, ale podľa všetkého sú viac ako ochotní zahrať sa na Dávida bojujúceho s Goliášom. V nedeľu si 61. narodeniny hlavy štátu Kim Čong-ila KĽDR, o trochu menšia ako štát Mississippi, uctila výzvou na nenávisť proti 78-násobne väčším Spojeným štátom. Včera KĽDR pre istotu vyhlásila, že jej víťazstvo v prípadnej nukleárnej vojne s USA bude isté vďaka jej politickému systému „armáda ako prvá“. Ejha! Optimizmus, ktorý zavládol po konci studenej vojny, že riziko jadrového merania síl je už na našej planéte zažehnané, treba zrejme „preprášiť“. Je stále reálne. Od októbra minulého roka každým dňom v nepriateľsky ladenom (nepriamom) dialógu medzi KĽDR a USA svaly zaberajú miesto na úkor diplomacie. Silovým slovníkom exceluje najmä severokórejská strana, istá si svojimi budúcimi víťazstvami. Zaujímavé je pritom to, že proti Washingtonu Pchjongjang vytiahol jeho vlastnú taktiku - hrozbu silou. Akoby podľa scenára zastrašiť tých, ktorí zastrašujú.

„Naše víťazstvo je isté a budúcnosť ešte žiarivejšia,“ uviedol včera severokórejský štátny rozhlas.

Postkomunistická Európa už vie, ako to dopadlo so „svetlejšími zajtrajškami“, ale čo už, keď v Pchjongjangu nepočúvajú ani názor silnejších krajín? S výnimkou vyše 22-miliónovej populácie KĽDR, uväznenej za múrmi tej najprísnejšej komunistickej ideológie a často odpratávanej do stále existujúcich koncentrákov, zvyšok sveta chápe, že militaristický slovník, ktorým sa prezentujú severokórejské médiá (a tamojší politici), je z dvoch tretín agresívna ideológia, a potom naozaj silný arzenál zbraní.

Kórejská ľudová armáda rátajúca okolo milión vojakov je piatou najväčšou na svete. Uniformu tu nosí takmer každý 20. obyvateľ štátu. Už chápeme výraz: politický systém „armáda ako prvá“. Prvá vo všetkom. V politike (v politbyre je silné zastúpenie generálov), v ekonomike (na obranu ide až štvrtina ročného rozpočtu), najmä však v dodávkach potravín, keď zvyšok hladujúcej a chudobnejúcej populácie doviedol na vrchol kulinárskeho umenia jedlá založené na rozomletej kôre zo stromu.

Najmilitarizovanejšia krajina sveta, ako včera pripomenula spravodajská agentúra AFP, hoci bola kedysi jednou z najbohatších ázijských krajín vôbec, sa dnes postupne prepadá na životnú úroveň podrovníkovej Afriky. To je dôležitá skutočnosť, lebo v nej určite pramení aj frustrácia vedenia KĽDR so súčasným stavom vecí, za ktorý však - ako ináč - môžu katastrofálne suchá a povodne, rozpad ZSSR a komunistického bloku (bývalí obchodní partneri) a najmä imperialistická politika USA s jej partnermi Japonskom a Kórejskou republikou. Ani náhodou to v krajine nejde dolu vodou vďaka neflexibilnému systému vlády zakonzervovanom do stalinistických päťdesiatych rokov minulého storočia!

Ale máme sa na čo tešiť. Ak Kim Čong-il, v komunisticko-dynastickom poradí druhý Kim, po svojom otcovi Kim Ir-senovi, nerozpúta vojnu alebo reformy, možno to urobí Kim tretí. Kim Čong-čul. Dvadsaťjedenročný syn terajšej hlavy štátu, ktorého severokórejské médiá začali v posledných dňoch intenzívne oslavovať. Kult osobnosti na pokračovanie. Keď Severokórejčania kvôli Kimovi prvému dokázali zmeniť kalendár, možno raz z trojice Kimov urobia národné trojjediné božstvo. Fikcia? Možno ani nie. Je však silne pravdepodobné, že svet nenechá krízu medzi KĽDR a USA, odštartovanú priznaním KĽDR, že má jadrový program, ohrozujúcu celý východoázijský región, dospieť do realizácie terajších hrozieb. KĽDR netreba podceňovať. Ak režim v Pchjongjangu nadobudne presvedčenie, že zanikne, môže svojimi jadrovými zbraňami zapríčiniť zánik istoty bezjadrového konfliktu. USA a KĽDR, ale aj Japonsko už vyhlásili, že si osobujú právo preventívneho útoku, ak sa budú cítiť ohrozené. Stav „ohrozenia“ sa však dá interpretovať dosť voľne, a to je nebezpečné.

Slová KĽDR netreba bagatelizovať, tendenciu, ktorú badať v prístupe USA. V 16. storočí na to doplatila okupantská japonská flotila, ktorú kórejský vojvodca Ji Sun-sin vyhnal s pomocou tajnej zbrane - opancierovaných lodí (vraj predchodkýň dnešných ponoriek). V najnovšej „bondovke“ severokórejský zloduch ohrozuje svet vesmírnym diamantovým laserom. História a fikcia. Uprostred pravda: balistické rakety s jadrovými hlavicami made in KĽDR s doletom do 6000 km dokážu zasiahnuť západné pobrežie USA. A medzitým iné ciele. Minulý týždeň sa Pchjongjang pýšil tým, že dokáže zasiahnuť americký ciel kdekoľvek na svete. Len niekoľko dní predtým KĽDR tvrdila, že nevyvíja jadrové zbrane. Protirečenie. Neistota. Zmätok. Oprávnené obavy.

Kým Kim iba hrozí, je ešte dobre. Hrozby sa dajú analyzovať, dá sa ne mierovo a v rámci možností aj slušne reagovať. A zauvažovať, do akej miery je severokórejský strach (z údajnej invázie USA) reálny (a odstrániť tieto obavy) a nakoľko je to iba paranoja. A nezabúdať na to, že za všetkými silnými a kvetnatými rečami predstaviteľov KĽDR je iba zúfalstvo a bezvýchodiskovosť. Najmä však nezabúdať, že zúfalí ľudia robia zúfalé činy.

Iaromír Novák