Nový štát, nová príležitosť

Práve v týchto dňoch prebieha proces formovania inštitúcií nového štátneho zväzku Srbska a Čiernej Hory. Keďže ide o mimoriadne originálne štátoprávne riešenie, vznik únie sprevádzajú najrozličnejšie reakcie - od mierneho optimizmu až po úplnú skepsu. Veľvyslanec Srbska a Čiernej Hory v SR Miroslav Kopečni v rozhovore pre Hospodársky denník hovorí o budúcnosti nového štátu, jeho vplyvu na celý región, ako aj na Slovensko.

Pred niekoľkými dňami vznikol nový štátny zväzok - Srbsko a Čierna Hora. Ako táto skutočnosť ovplyvní ekonomické a politické vzťahy so Slovenskom?

- S potešením by som chcel zdôrazniť, že sa hospodárska spolupráca medzi dvoma krajinami uberá správnym smerom. Tovarová výmena medzi Slovenskom a Juhosláviou v roku 2002 výrazne prekročila 100 mil. USD, čiže sa strojnásobila v porovnaní s rokom 2001 a je vyššia ako tovarová výmena s niektorými rozvinutými krajinami. Takže je tu priestor pre spokojnosť. No netreba zabúdať, že je to len časť niekedy plodnej ekonomickej spolupráce medzi Československom a vtedajšou Juhosláviou. Samozrejme, že tovarová výmena mohla byť aj väčšia. Nedoriešené vzťahy medzi dvoma republikami, Srbskom a Čiernou Horou, vo veľkej miere komplikovali ekonomickú spoluprácu krajiny so zahraničím, teda aj so Slovenskom. Podnikatelia jednoducho neradi investujú v krajine, ktorej status nie je jasný, nie je jasné, kto je garantom obchodu, dokonca nie je jasné ani či krajina bude existovať v danej alebo nejakej inej forme. Svetové finančné inštitúcie podmieňovali spoluprácu s Juhosláviou doriešením štátneho statusu krajiny. Rok 2003 začíname v inom prostredí, namiesto Juhoslávie je tu nová krajina - Srbsko a Čierna Hora - s definovaným medzinárodným statusom, a to je v každom prípade základnou podmienkou pre stabilnejšie obchodovanie so svetom, čo znamená aj so Slovenskom.

Podľa niektorých analytikov a politikov nový štátny zväzok je len prestupnou stanicou na ceste k nezávislosti oboch republík. Iní zasa tvrdia, že vznikom Srbska a Čiernej Hory sa končí obdobie dezintegrácie Balkánu. Aký je váš názor na tieto otázky?

- Už zo samotného názvu vyplýva, že nová krajina predstavuje určitý kompromis a experiment, ktorý neexistuje ani v teórii, ani v praxi. Faktom je, že všetky kompromisy, ku ktorým došlo počas definovania Srbska a Čiernej Hory, sú veľké. Najväčším je v každom prípade ten, že každá z členských krajín bude po troch rokoch mať právo vyjadriť sa v referende, či chce zostať v tomto štátnom zväzku alebo nie. Či k referendu naozaj aj dôjde, vlastne, či sa objavia požiadavky, aby sa uskutočnilo, ukáže až čas. Podľa môjho najhlbšieho presvedčenia to závisí od budúcej ekonomiky Srbska a Čiernej Hory. Ak životná úroveň obyvateľstva bude výrazne lepšia ako dnes, ak sa hospodárstvo v oboch republikách vyberie výrazne lepšou cestou, je málo pravdepodobné, že sa rozpíše nejaké referendum a ak sa aj rozpíše, že jeho výsledkom bude ďalšie štiepenie krajiny. Druhým dôvodom môjho optimizmu je, že nový zväzok zotrvá a že sa časom vzťahy medzi dvoma republikami budú spevňovať, sú podmienky medzinárodného spoločenstva. Ešte pred vznikom Srbska a Čiernej Hory bolo jasne povedané, že do Európy môžu ísť len spolu, rozdelené v žiadnom prípade. Neverím, že v Srbsku a Čiernej Hore existujú takí nezodpovední politici, ktorí budú hazardovať s budúcnosťou krajiny a celého národa pre čiastkové, separatistické záujmy. Jednoducho povedané, dostali sme šancu vytvoriť v období troch rokov také životné podmienky, aby všetci naši občania dostali chuť žiť v tejto krajine, ktorá nám je všetkým spoločnou vlasťou už takmer celé storočie. Srbov a Čiernohorcov pritom celé storočia spája omnoho viac ako spoločná štátna hranica. Hranice sa časom menia, dejiny dvoch národov zostávajú. Pre Srbov a Čiernohorcov je história, zjednodušene povedané, to isté. Celé storočia dva národy snívali o spoločnom živote, o tom sa spievali piesne, vytvárali legendy, viedli bitky a vojny. Počas nasledujúcich troch rokov sa budeme musieť popasovať s problémami, ktoré sme zdedili a z ktorých sa niektoré medzičasom ešte zvýraznili. V prvom rade tu mám na mysli nedokončený proces privatizácie, nedokončený proces vstupu do medzinárodných organizácií, boj s organizovaným zločinom, úplnú spoluprácu s haagskym tribunálom. Riešením týchto problémov sa bude vytvárať klíma pre rýchlejší ekonomický rozvoj krajiny, čo znamená aj vyšší životný štandard občanov, takže nebude existovať potreba ďalšieho zmenšovania krajiny.

V súvislosti s redefinovaním vzťahov v rámci juhoslovanskej federácie je mimoriadne závažnou otázka Kosova, kde albánski politickí vodcovia zintenzívnili kampaň za získanie úplnej nezávislosti provincie. Je vôbec možné nájsť riešenie, ktoré by uspokojilo Prištinu, Belehrad aj medzinárodné spoločenstvo?

- Albánci z Kosova a Metohije využívajú súčasné zaneprázdnenie sveta starosťami okolo možných vojenských úderov na Irak, aby presadzovali svoju desaťročia starú myšlienku o oddelení Kosova a Metohije od materskej krajiny a jeho pripojení veľkému Albánsku. Využívajú na to všetky prostriedky - prácu parlamentu a vlády v Kosove a Metohiji, ale nedávno sa znovu aktivovali aj teroristické skupiny, ktoré pôsobia v provincii a v oblasti Prešova, Bujanovca a Medvedje. Jedna z tých bánd, ktorá sa označuje Kosovská ľudová armáda (ANA), nedávno zverejnila vyhlásenie, v ktorom avizuje jarnú ofenzívu „proti Srbom, Čiernohorcom, Macedóncom, Grékom a ďalším pravoslávnym okupantom“. Parlament Kosova a Metohije schválil bez účasti poslancov srbskej národnosti deklaráciu o nezávislosti Kosova. No veci sú tu úplne jasné. Rezolúcia OSN, dočasný administrátor Kosova a Metohije Michael Steiner a Bezpečnostná rada OSN jasne povedali, že jednostranné akcie a rozhodnutia Albáncov nemajú z právneho hľadiska žiadny význam. O konečnom statuse Kosova a Metohije rozhodne Bezpečnostná rada na základe dohody na linke Belehrad - Priština. Zatiaľ Albánci odmietajú každú myšlienku o dialógu, ale k nemu musí dôjsť skôr či neskôr. Akékoľvek riešenia, ktoré navrhujú Albánci z Kosova a Metohije, sú neprijateľné jednoducho aj preto, že v provincii nie sú zabezpečené ani len „minimálne štandardy“. Pod termínom „minimálne štandardy“ sa chápu elementárne ľudské práva, sloboda pohybu, minimálna ekonomická stabilita, existencia štátnych inštitúcií, ktoré v súčasnosti chýbajú, a v každom prípade návrat utečencov. Jedným slovom vytvorenie aspoň minimálnych podmienok na existenciu občianskej a civilizovanej spoločnosti. A tieto zatiaľ v Kosove a Metohiji chýbajú, aj napriek veľkému počtu medzinárodných jednotiek, ktoré tu pôsobia.

Ťažšie je zodpovedať, či všetky strany v tomto spore budú spokojné s konečným riešením. Existuje viac návrhov na konečný status. Rezolúcia 1244 hovorí o „širokej autonómii“ Kosova a Metohije, ale v hre sú aj iné riešenia. Jedno je však isté. Medzinárodné spoločenstvo nedovolí jestvovanie etnicky čistého teritória, ako v súčasnosti vyzerá provincia na juhu Srbska. Bola by to porážka všetkých cieľov, pre ktoré bola bombardovaná Juhoslávia a zlý príklad pre ostatné miesta na svete, kde tiež dochádza k etnickým konfliktom.

Tak v Srbsku, ako aj v Čiernej Hore sme boli v relatívne krátkom čase svedkami viacerých neúspešných prezidentských volieb. Ktoré sú hlavné príčiny tohto „nezáujmu“ občanov o voľbu hlavy štátu?

- Je tu viac dôvodov. Podľa mňa sú dva najdôležitejšie, a tie sú rovnaké pre Srbsko a Čiernu Horu, čo ešte raz hovorí o blízkosti naši občanov. Po prvé, ľudia sú už unavení z pridlhej diskusie o otázke, či krajina zostáva jednotná alebo nie. Neúčasť vo voľbách je odpoveďou obyčajného občana na škaredé politické hry, ktoré sa viedli okolo tejto životne dôležitej otázke. Po druhé, ekonomická situácia v krajine (mám na mysli obe republiky) je ešte stále zlá, štandard občanov je hlboko pod tým, čo očakávajú, takže absencia vo voľbách je svojráznym protestom proti takémuto stavu. A keď k tomu eventuálne pridáme aj skutočnosť, že sme v poslednom období mali príliš veľa rôznych hlasovaní, tak voľby sa potom stávajú niečím obyčajným každodenným a ...nudným.

Vo vašej krajine sa na plné obrátky rozbehol proces privatizácie. Podľa akého modelu prebieha a aký je záujem zahraničných subjektov vrátane slovenských o srbské podniky?

- Sú dva modely: prevod vlastníctva bez úhrady a predaj kapitálu. Prevod bez úhrady sa vzťahuje na rozdeľovanie akcií medzi občanmi a bývalými zamestnancami danej firmy. Predaj kapitálu má dva varianty - verejný tender a verejná aukcia. Na predaj bolo doteraz od začiatku privatizácie v lete 2001 ponúknutých 496 podnikov, z čoho sa predalo 338 za trochu viac ako 700 miliónov eur. Počet podnikov, ktoré by sa mali predať, je vyše 7500. Počet podnikov, ktoré privatizovali cudzinci, nie je veľký, okolo 10 percent, a medzi nimi sú aj slovenské firmy. Tu nejde o veľké podniky. Treba však povedať, že momentálne sa niekoľko slovenských firiem zúčastňuje na tendroch, ktoré prebiehajú. Podnikov na privatizáciu je ešte dosť, podmienky sa stabilizujú. Osobne očakávam väčšiu účasť cudzincov a Slovákov.

Brzdou rýchlejšieho rozvoja hospodárskych vzťahov medzi našimi krajinami je vízový režim. Očakávate v tomto smere nejaké zmeny?

- S približovaním sa vašej krajiny k Európskej únii sa otázky víz pre nás ešte viac komplikujú. V prvom rade tu mám na mysli skutočnosť, že Maďarsko bude musieť zaviesť vízový režim voči Srbsku a Čiernej Hore, čo znamená, že aby niekto z mojej krajiny pricestoval do Zvolena, Nitry alebo Bratislavy, bude musieť mať dve víza. Dostať dva víza znamená dosť peňazí a veľa starostí a trpezlivosti. Potom to znamená znižovanie pohybu osôb a ďalej to znamená zastavovanie kapitálových tokov. Preto moja krajina vynakladá úsilie, aby dostala status krajiny, ktorá sa nachádza na tzv. bielom Schengenskom zozname. Viem, že so Slovenskom, ako aj v mnohých ťažkých situáciách doteraz, môžeme počítať a že budeme mať v tomto vašu podporu. Je to v obojstranný prospech a v súlade s výbornými celkovými vzťahmi dvoch viac ako priateľských krajín.

Rastislav Boldocký