Nedá sa kabát stále obracať

Peripetie s paušálnou daňou opäť naberajú na intenzite

Minister financií Ivan Mikloš vo funkcii ministra financií oznámil verejnosti z televíznej obrazovky, že ide zrušiť paušálnu daň. Ten istý Ivan Mikloš, ktorý pred troma rokmi viackrát z tej istej televíznej obrazovky presviedčal verejnosť o tom, že paušálna daň (vtedy sa tomu hovorilo aj „licencia“) je všeliekom na podporu malého podnikania, na zníženie nezamestnanosti a na naplnenie štátneho rozpočtu. Mali o tom svedčiť skúsenosti zo zahraničia (ako inak, veď aj teraz skúsenosti zo zahraničia sú hlavným argumentom na zavedenie „rovnej dane“. Čo sa za tie tri roky stalo?

Treba ísť dozadu o tri štvrtiny storočia. V bývalej ČSR platil vtedy zákon č. 76/1927 Zb. o priamych daniach, na základe ktorého sa vydávali podomovým obchodníkom a remeselníkom, ktorí vykonávali práce a služby bez trvalého stanoviska (napríklad opravy u zákazníka) takzvané licencie. Vlastník licencie platil daň dopredu podľa pravdepodobného príjmu,

platbu dane

potvrdzoval vymeriavací úrad do licenčnej knižky. Licencia bola časovo obmedzená obvykle na jeden rok. Aj v období hlbokého regulovaného hospodárstva jestvovalo v malej miere drobné podnikanie mimo štátneho sektora (malí súkromne hospodáriaci roľníci, zmrzlinári, krajčírky, dedinskí holiči, ktorí pracovali na základe povolenia národného výboru, ďalej prevádzkovatelia ľudovej zábavy, kočovní živnostníci). Zákon č. 145/1961 Zb. v rokoch 1961 a 1962 obsahoval ustanovenie o paušálnej dani, ktorú určoval národný výbor paušálnou sadzbou bez toho, že by bolo bývalo potrebné zisťovať základ dane ako rozdiel príjmov a výdavkov. Jedným z prvých ponovembrových zákonov bol zákon č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov, ktorý vyvolal aj potrebu zmeny zákona o dani z príjmov obyvateľstva. Zákon č. 389/1990, ktorý platil v rokoch 1992 až 1992 v zásade upravoval stanovenie dane z príjmov podľa rozdielu príjmov a výdavkov, umožňoval však v § 13 aj stanovenie dane paušálnou sumou. Mohli ju platiť daňovníci, ktorí vykonávali zárobkovú činnosť bez výpomoci pracovníkov alebo najviac s jedným pracovníkom. Daň paušálnou sumou mohol stanoviť správca dane a jej výška sa určovala v závislosti na výške predpokladaných príjmov. Správca dane mohol

upraviť výšku

dane alebo zrušiť možnosť takéhoto zdaňovania príjmov na obdobie nasledujúce po období, v ktorom bolo zistené, že jej výška už nezodpovedá dosahovaným príjmom alebo došlo k zmene iných rozhodujúcich okolností. Daň stanovená paušálnou sumou bola teda výlučne v kompetencii správcu dane. Zákon č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov, schválený v rámci novej daňovej sústavy, už paušálnu daň nepoznal.

O paušálnej dani sa začalo znova hovoriť, často aj pod názvom „licencie“, v polovici roku 1999. Na jednej strane sa uvádzali výhody, ktoré mali spočívať najmä v zjednodušení administratívy malého podnikateľa najmä tým, že nebude musieť viesť účtovníctvo. Ale uvádzalo sa i očakávanie zvýšenia príjmov štátneho rozpočtu, lebo daň zaplatia aj tí, ktorí majú stratu. Je zaujímavé, že v tom čase sa neuvádzala výhoda zníženia daňového zaťaženia. Výhody propagovali najmä navrhovatelia tohto spôsobu zdaňovania. V tlači sa ozývali aj kritické hlasy (Hd 29. 7. 1999, 25. 8. 1999). Súbežne vznikli dve iniciatívy: poslanecká iniciatíva Pavla Prokopoviča, vyjadrená v návrhu zákona o drobnom podnikaní a zaradenie ustanovení o paušálnej dani do návrhu pripravovaného nového zákona o daniach z príjmov. Obsah oboch návrhov bol podobný. Paušálna daň bola uzákonená s účinnosťou od 1. 1. 2002 v § 15 a 16 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov. Pôvodné znenie bolo oproti súčasnému čiastočne odlišné najmä v týchto bodoch: týkalo sa len živnostníkov vymedzených taxatívnym zoznamom, maximálna výška príjmov bola stanovená na

1,5 mil. Sk,

daňovník nesmel mať iné príjmy ako príjmy z podnikania. Musel sa rozhodnúť pre tento spôsob zdaňovania do 31. 1. bežného roka (teda prvý raz v roku 2000), podať daňové priznanie a zaplatiť daň. Koniec januára ukázal, že podnikatelia mali o tento spôsob zdaňovania minimálny záujem, hoci vláda ju pol roka propagovala ako významnú pomoc malým podnikateľom a prostriedok na rapídne zníženie nezamestnanosti. Podľa údajov ÚDR sa k nej prihlásilo v stanovenom termíne 2190 živnostníkov. Príčin bolo viac. Drobný podnikateľ u nás nečíta zákony, nesleduje odbornú tlač. Krátke rozhlasové či televízne šoty, krátke správy v dennej tlači boli často nejasné a svedčili niekedy o malej znalosti problematiky u pisateľa. Náš drobný podnikateľ sa rozhoduje podľa informácií, ktoré získava od známych, v pohostinstve, pri cestovaní či rokovaní s partnermi, musela sa vytvoriť „mienka“, a na to bol krátky čas. Úlohu zohrala i prirodzená nedôvera spôsobená tým, že paušálna daň sa platí vopred, ďalej okolnosť, že zoznam živností, ktorým sa tento spôsob zdaňovania povoľoval, bol dosť obmedzený a že daňovník

nesmel mať

iné príjmy, najmä zo závislej činnosti. Nádeje, že „kúpim si licenciu a budem mať naveky pokoj od papierov, nebudem musieť dávať nijaké faktúry či príjmové doklady, môžem zabudnúť na daňový úrad,“ boli schladené požiadavkou na vedenie viacerých evidencií v podstate na úrovni jednoduchého účtovníctva.

Tvorcovia zákona zrejme dospeli k podobným záverom, lebo v priebehu roka 2000 boli ustanovenia o paušálnej dani dvakrát novelizované. Zákon č. 358/2000 Z. z. po vypustení § 14 rozšíril počet daňovníkov, ktorí sa môžu rozhodnúť pre paušálnu daň o poberateľov príjmov z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva a zoznam živností, ktoré môžu využívať paušálnu daň bol nahradený zoznamom činností, z ktorých príjmy sa nesmú zdaňovať paušálnou daňou. Tým sa rozšíril okruh potenciálnych platiteľov paušálnej dane. Onedlho zákon č. 466/2000 Z. z. priniesol ďalšie zmeny, z ktorých najvýznamnejšie bolo ustanovenie, že platiteľ paušálnej dane môže

mať aj príjmy

zo závislej činnosti bez obmedzenia, ďalej príjmy z kapitálového majetku, prenájmu a ostatné príjmy v obmedzenej výške. Termín na podanie priznania k paušálnej dani bol posunutý na 31. 3. bežného roka. Obe zmeny nadobudli účinnosť 1. 1. 2001 a boli sprevádzané novou propagačnou kampaňou najmä v rozhlase, televízii a dennej tlači.

V priebehu roka 2001 boli zákonom č. 561/2001 Z. z. schválené ďalšie zmeny v ustanoveniach zákona o daniach z príjmov, ktoré upravujú paušálnu daň. Okruh daňovníkov, ktorí takto môžu zdaňovať svoje príjmy, bol rozšírený o poberateľov príjmov z použitia alebo poskytnutia práv z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva vrátane práv príbuzných autorskému právu. Limit prípustných príjmov bol zvýšený na 2 mil. Sk. Po prekročení limitu nemusí daňovník začať viesť účtovníctvo, ale môže sa rozhodnúť uplatniť výdavky percentom z príjmov. Súčasne bola upravená minimálna výška dane pre daňovníkov, ktorí mali príjmy v uplynulom období nižšie ako 50-tisíc Sk na 1000 Sk a pre daňovníkov, ktorí v uplynulom období nemali príjmy, ktoré možno zdaňovať paušálnou daňou na 3000 Sk. V roku 2002 prestala byť paušálna daň „hitom“ v masmédiách a neboli publikované údaje o tom,

aký je počet

daňovníkov, ktorí sa rozhodli pre paušálnu daň. Poznatky získané „medzi ľuďmi“, aj pomerne časté otázky čitateľov poradenských rubrík naznačujú, že sa ich počet rozšíril. Možno to pripísať v prvom rade vstupu „podnikateľov popri zamestnaní“, príležitostných autorov a živnostníkov s nízkou hodnotou vstupov, ktorým ani tak neprekážalo účtovníctvo, ale ktorí správne vystihli výhodnosť sadzby dane. Druhú skupinu, ktorá využíva paušálnu daň, tvoria „podnikatelia z donútenia“. Je známe, že sú dva druhy podnikateľov: tí prví, obvykle mladší, majú podnikanie v krvi, neznášajú „ak im niekto rozkazuje“, chcú byť pánmi sami sebe, realizovať svoje predstavy a projekty, sú ochotní ísť aj do rizík. Tí už pravdepodobne dávno podnikajú a ich príjmy vysoko prekračujú limit pre paušálnu daň. Ochotne zvládnu účtovníctvo najmä preto, že ak sú „šikovní“ dokážu si urobiť taký základ dane, aby to nebolelo. Tí druhí, obvykle starší, podnikajú preto, lebo im nič iné neostáva. Znova sú dva druhy. Tí prví stratili niekoľko rokov pred dôchodkom zamestnanie a povaha im nedovolí, aby skočili do sociálnej siete. Radšej si vybavia oprávnenie na remeselnú živnosť, pre ktorú majú kvalifikáciu, v najhoršom

na voľnú živnosť,

skúšajú zarobiť aspoň na odvody do fondov („aby som mal lekára a aby mi išli roky do dôchodku“) a prispieť aspoň minimálne na spoločnú domácnosť, ktorú, ak majú šťastie, ťahajú finančne šťastnejší členovia rodiny. Tí druhí sa stali podnikateľmi z vôle svojho zamestnávateľa, z pozície zamestnanca prešli do pozície subdodávateľa. Chápu, že ich zamestnávateľ by možno inak neprežil, v existenčnej núdzi sú ochotní akceptovať hocičo, na „čiernu prácu“ však predsa len „nemajú žalúdok“. Nie sú to len vysoké odvody do fondov, ale často aj nerovnomernosť dopytu, na ktorú sú malé a stredné podniky citlivé. Sú obdobia, keď je veľa zákaziek a dá sa veľa zarobiť. Sú obdobia, keď niet do čoho pichnúť. Pred účinnosťou nového Zákonníka práce boli zamestnanci uzrozumení s tým, že „keď bola robota“, robili sa „šestnástky“, „nočné“, pracovalo sa cez víkendy aj cez sviatky, zarobilo sa, v slabých obdobiach sa bralo náhradné voľno, neplatené voľno alebo minimálna mzda. Nový Zákonník práce obmedzil nadčasy a zaviedol aj iné ustanovenia, ktoré spôsobili, že zamestnanec sa stáva pre malého podnikateľa luxusom. O čo je výhodnejší subdodávateľ, ktorého si zavolá,

keď je práca,

dohodne s ním termín a nestará sa, ako si ten zorganizuje svoj čas. Keď nie je robota, ľutujem, možno nabudúce. Tento spôsob nie je novinka. Bol známy už na začiatku deväťdesiatych rokov pod názvom „švarc-metóda“. V odbornej tlači sa objavili príspevky, ktoré tvrdili, že do „švarc-metódy“ sa hrnú zamestnanci s nadšením, pretože paušálna daň je nižšia ako daň zo závislej činnosti, že tu dochádza k zneužívaniu paušálnej dane a k ukracovaniu štátneho rozpočtu. Je pravda, že štát dostane menej, pre „podnikateľa - subdodávateľa“ to však nie je výhodné. Kto vie počítať, ľahko zistí, že pri rovnakom príjme zvýšenie platieb do fondov (ak chce byť aspoň trochu zabezpečený pre prípad choroby a starobu) prevýši úsporu na dani. Pre paušálu daň sa rozhodli preto, že náš drobný človek má prirodzený odpor k „papierovaniu“ a vo svojej novej situácii má iných starostí vyše hlavy.

Vyzerá to tak, že zrušenie paušálnej dane zaťaží znova tých najdrobnejších a nevyrovná to ani prípadné zvýšenie nezdaniteľnej časti dane („dvadsať percent je viac ako dve percentᓠpriznal aj Ivan Mikloš). Bolo by korektné dať verejnosti informáciu, prečo sa vlastne ide rušiť paušálna daň. Prinajmenšom by finančná vrchnosť mala poskytnúť informáciu, koľko je v súčasnosti daňovníkov, ktorí zdaňujú svoje príjmy paušálnou daňou, aká je ich štruktúra podľa výšky príjmu a profesií (daňové priznania sa predsa spracovávajú na počítači, údaje sa dajú zistiť veľmi rýchlo), či sa dosiahol sľubovaný významný prínos pre štátny rozpočet a či sa dosiahol sľubovaný rozvoj drobného podnikania, či sa znížila nezamestnanosť. Ak nie, potom treba otvorene povedať: pardon, sekli sme sa, musíme

brať, kde sa dá,

časť „podnikateľov z donútenia“ zaplatí o niekoľko stovák vyššiu daň a štátny rozpočet získa. Časť skončí podnikanie a ich podpora v nezamestnanosti pripraví verejné financie o vyššiu sumu. Možno je paušálna daň nesystémová. Potom treba vymyslieť niečo iné pre tých, ktorí sa hanbia nepracovať. Aj „podnikateľ“, ktorý neplatí nijakú daň, je pre štát výhodnejší ako poberateľ takých či onakých dávok.

T. E. Mak