Veci, veci, vecičky...

Bývanie býva všakovaké. Dnes mnohí tvrdia, že sú radi, že vôbec bývajú, a tak na zušľachťovanie priestorov veľmi nepomýšľajú... Realita vskutku nie je veľmi priaznivá, no dnes by sme vás skôr chceli potešiť, navnadiť na úvahy o tom, ako by to bolo, keby...

Rada sedávam - ak mám tú možnosť - v nezariadených priestoroch. Najviac na mňa pôsobia svojou silou domy či byty vo fáze svojho dokončenia. Je to sviatočný okamih. Sú ešte prázdne, nezabývané, a tak môže naplno vyniknúť viac či menej nápadná kvalita priestoru, ktorý sa práve zrodil. Holé steny, línie schodísk, lesknúce sa podlahy, dlaždice, drevo, okná... Aj obyčajná garsónka na sídlisku pripomína abstraktný či minimalistický obraz. Všetko dýcha novotou, čistotou - a svojím spôsobom nepoškvrnenosťou. A potom prichádza majiteľ, ktorý mu vtlačí svoju pečať. Podľa toho, ako ľudia bývajú, sú od nepamäti (tiež) posudzovaní. V eseji Filozofia nábytku sa napríklad Edgar Allan Poe vyrovnával už v polovici devätnásteho storočia s rôznymi národmi v súvislosti s ich vzťahom k zušľachťovaniu svojich príbytkov. Treba uznať, že spísal brilantnú úvahu, hoci jej súčasná platnosť je predsa len sporná: pokiaľ ide o vnútornú výzdobu, držia Angličania primát. Taliani majú cit pre málo vecí okrem mramoru a farieb. Vo Francúzsku platí meliora probant, deteriora sequuntur - ľudia tu patria až príliš k rase vetroplachov a tulákov, než aby sa starali o náležité vybavenie domácnosti. Číňania majú vášnivú fantáziu, Škóti sú zasa úbohí dekoratéri. Holanďania majú neurčitú predstavu, že záclona nie je symbolom majetku, zatiaľ čo Španieli záclony milujú.... Čím viac priestoru má človek pre seba, tým sa cíti slobodnejší, lepšie sa mu dýcha, premýšľa, nič ho neruší. Patrí to však k ľudskej prirodzenosti, že sa bez vecí a vecičiek nezaobídeme, a tak si interiér svojho obydlia postupne zapĺňame, väčšinou s radosťou, elánom a nadšením.