Hoc sa krčíme...

Peter Kasalovský

Hoc sa krčíme, predsa trčíme... Tak znie jedno z takmer prachom zapadnutých hesiel z 1968. roku. Bolo nielen výstižné, ale aj vtipné pre všetkých, ktorí vo vtedajšom Československu chceli zmeny k lepšiemu nielen v politickom systéme, ale v rovnakej intenzite v ekonomike a vôbec v celej spoločnosti. Bola a minula sa, ale po obrode nazývanej Pražská jar prišla ďalšia snaha más s nemenej poetickým pomenovaním Nežná revolúcia. Po nej pokojné rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý bol neraz a bez ohľadu na režimy zo všetkých svetových strán vnímaný ako srdce Európy. Aj keď mnoho významných s puncovanou múdrosťou neverilo, že to rozdelenie sa stane úspešným. Predpokladali, že prežije len ten väčší a všestranne silnejší z dvojičiek. Stal sa však zázrak, a obrazne, po prvý raz sa v moderných dejinách potvrdilo, že z jedného srdca možno spraviť dve.

Slovensko zvládlo svoj neľahký desaťročný zápas o život a perspektívu rozvoja. Okolitý aj vzdialenejší vyspelý svet vyjavil totiž v závere vlaňajšieho roka presvedčenie, že je zo všetkých stránok zdravým organizmom a prijateľným partnerom. Pozval ho totiž do Európskej únie aj NATO. Dalo by sa povedať, že ide o druhý zázrak, pokiaľ by sme si pripomínali, aký neslávny a celkovo smutný vývoj, či priam koniec nám vtedy predpovedali, oficiálne aj neoficiálne, pozorovatelia zo zahraničia. Na rozdiel od mnohých minuvších sa a odchádzajúcich generácií máme to šťastie, že naše ambície nezastaví, a teda nepošle na cintorín ako pred takmer tridsiatimi piatimi rokmi vojenská intervencia zo zahraničia. Nič sa nedá zmeniť na tom, že len my máme zodpovednosť za to, ako sa s ambíciami vyrovnáme. Alebo inak povedané, aké plány odsúhlasujeme a prijímame za svoje, a či ich budeme schopní splniť.

Hoc sa krčíme, predsa trčíme... To heslo sa mi vidí práve dnes aktuálne. Z domáceho vývoja je zrejmé, že by sa nám veľmi zišiel ďalší zázrak, či skôr „zázrak zázrakov“. Problémom však je, že prvé dva zázraky si želala veľká väčšina občanov, ba možno aj tí nenarodení. Vďaka tej väčšine máme funkčné štátne srdce a čoskoro aj platný európsky a transatlantický pas. Avšak ten tretí zázrak by mal obsahovať všeobecné sústredenie sa na hospodársky a sociálny rozvoj, na naplnenie nateraz nejestvujúceho projektu ako štátne vytŕčať svojou produkciou a rozumom, organizáciou a riadením vecí verejných, ale aj sociálnymi pomermi, osobitne kvalitou práva a vôbec života aspoň v okolitom priestore. Pokusov o vzývanie či skôr o vytlieskanie si takéhoto zázraku bolo v dejinách dosť. V známych dejinách sa však nikdy nestali tri zázraky v období jednej generácie, ale my by sme sa mali predsa o to pokúsiť.

Máme totiž jedinečnú príležitosť, ktorá sa neopakuje na želanie. Spájať sa v záujme veci, to je predsa vždy možné. Rovnako ako vždy považovať za stredobod svojej politiky občanov v pozícii ľudskej. Teda hľadať, ako sa čo dá riešiť, a vnímať názory iných. Prioritne používať rozum nie stranícky, resp. skupinový, ale odborný pri riešení problémov. Predovšetkým ide o to, odložiť ľudskú malosť, tendenčnosť či predpojatosť, aj tú povestnú márnomyseľnosť a dokazovať si politickú veľkosť predovšetkým zvládnutím umenia rokovať, nachádzať a nájsť nové riešenie konkrétnych konfliktov. V neposlednom rade doceňovať spätné väzby a kultúrnu komunikáciu, čo je pri pohľade na históriu tých doterajších chcení veľkých - menších zmien priam kategorický imperatív. Je vždy nepríjemný, ale keď sa pochopí, a potom uplatňuje v praktickom živote, tak v ktorejkoľvek ľudskej činnosti sme bližšie k úspechu.

Za zázrakmi stoja ľudia. Sú konkrétni a v každom konflikte, nech mu predchádzalo čokoľvek, musia vnímať a všestranne doceňovať zajtrajšok. Dotknutých až urazených, spravodlivých či priam ponížených je pri konfliktoch vždy viac ako dosť. Nateraz je to tak aj vo veci slovenských železníc, a keď sa to o niekoľko hodín nezmení, tak budeme síce vytŕčať, ale inak, akoby sme si mali želať. Možno by sme potom fascinovali svet svojou schopnosťou krčiť sa, a pritom nikdy nevytŕčať...

Peter Kasalovský