Jedna firma bez pohľadávok

Nedávno sa bilancovalo 100 dní práce novej vlády. Premiér bol s pôsobením svojho kabinetu evidentne spokojný, jednotliví rezortní ministri v zásade takisto, nevynímajúc zdravotníctvo. Hlavným nedostatkom tohto obdobia bolo podľa šéfa rezortu zdravotníctva neprijatie zákona o verejnej službe a na druhej strane celkové nepochopenie krokov jeho reformy. Na základe druhého dôvodu prijal predsavzatie, že bude musieť verejnosti a svojím politickým partnerom svoje kroky lepšie zdôvodňovať. Čo sa v skutočnosti udialo za prvých tri a pol mesiaca v zdravotníctve?

Prvým krokom bol predložený návrh novely zákona o verejnej službe, podľa ktorej sa mali garantovať platy zdravotným sestrám okolo 7-tisíc korún a lekárom maximálne niečo vyše 10-tisíc korún. Zákon mal prejsť skráteným legislatívnym konaním a mal byť jedným z pilierov novej reformy. O rizikách zákona sme písali 18. 12. 2002, že navrhovanými opatreniami by sa nemuseli dosiahnuť očakávané výsledky (odchod nekvalitných pracovníkov), r naopak, vznikli by nové formy korupcie, nespokojnosť zdravotníkov a odchod práve kvalitných pracovníkov. Táto novela bola napokon zablokovaná poslancami KDH. Zdravotníci sa potešili a spočiatku si mysleli, že zvíťazil

zdravý rozum,

avšak vysvetlenie čelných predstaviteľov tejto politickej strany bolo skutočným prekvapením, za nepodporením novely totiž stálo len obyčajné politikárčenie. Dnes si ťažko domyslieť všetky dôsledky v prípade, že by sa spomínaná novela zákona prijala. Možno by sme boli v podobnej situácii, ako sú dnes železnice.

Druhým najdôležitejším krokom bol návrh novely zákona o zdravotnej starostlivosti, v ktorom sa stanovujú poplatky za všetky zdravotnícke služby, začnúc návštevou praktického lekára, ďalej za hospitalizácie až po dopravu sanitkami. Zákon sa dnes dostal do druhého čítania a prechádza štandardným legislatívnym procesom. Rozporuplnosť novely odzrkadľujú protesty a kritika takmer zo všetkých strán. Kritici poukazujú na to, že zákon dlhodobo neprinesie očakávaný efekt, nevyrieši proklamované zneužívanie zdravotnej starostlivosti, naopak, u solventnej klientely sa tento fenomén zvýrazní a u nesolventných

vznikne riziko,

že sa z ekonomických dôvodov nebudú dožadovať zdravotnej starostlivosti ani v prípade potreby. O tejto problematike sme písali 27. 12. 2002. V prípade, že sa zákon prijme, bude mať pravdepodobne prácu aj Ústavný súd SR.

Okrem uvedených dvoch legislatívnych snáh ministerstvo riešilo aj niekoľko „lokálnych“ problémov. Pripomeňme si aspoň niektoré z nich. V decembri 2002 bol riaditeľom zdravotníckych zariadení zaslaný prípis, že nesmú uzatvárať nájomné zmluvy s cieľom prevádzkovania hemodialyzačných stredísk a nefrologických ambulancií. Hemodialyzačné strediská sa v minulých rokoch stali relatívne lukratívnou časťou v rezorte a v mnohých nemocniciach sú tieto služby sprivatizované. Prípis ministra o zákaze prenajímania dialyzačných stredísk neobsahuje žiadne zdôvodnenie a v kontexte s proklamovaným liberalizmom a presadzovaním trhových mechanizmov ide o prekvapujúci krok zo strany ministerstva, ktorému chýba logika.

Od 1. januára 2003 sa opäť oddelila bratislavská Fakultná nemocnica a nemocnica v Ružinove. Zamestnancom oboch organizácií sa uľavilo, pretože zlúčenie v podmienkach, za ktorých sa udialo, prinieslo viac problémov ako osohu. Príkladom môže byť skutočnosť, že v niektorých mesiacoch roku 2002 bol príjem oboch spojených nemocníc nižší ako len jednej z nich pred zlúčením (pozri Hd 3. 1. 2003). Ďalším medializovaným počinom bolo vytvorenie nového kardiocentra v Košiciach. Nepochybne Slovensko vzhľadom na svoje potreby

by uživilo viac

ako len jedno kardiocentrum v Bratislave (Slovenský ústav srdcových a cievnych chorôb), preto vytvorenie podobného pracoviska v Košiciach možno len privítať. Je tu však malý háčik. Doteraz z ekonomických dôvodov nebolo naplno kapacitne využité ani to jediné centrum v Bratislave. Inými slovami povedané, nemáme na plnú prevádzku jedného centra a už budujeme druhé. Nájdeme na ich prevádzku dostatok financií? Ak nie, aké asi bude ich využitie?

To je asi tak všetko podstatné a zaujímavé, čo sa udialo v rezorte zdravotníctva. Sú to teda zatiaľ dva predložené návrhy zákonov a riešenie viacerých lokálnych problémov. Keď si dáme na stôl reálne prijaté opatrenia, tak môžeme konštatovať, že z hľadiska ovplyvnenia systému sa vedenie rezortu spolieha najmä na zákony, ktoré ho majú zachrániť, ale ktoré napokon nemusia prejsť v parlamente (pozri zákon o verejnej službe). Vôbec nevidieť snahu využívať aktuálny legislatívny stav na zlepšenie e, na zníženie dlžôb alebo zvýšenie kvality. Čaká sa na spásonosné zákony, ktoré však v konečnom dôsledku sú kontroverzné a nie je záruka, že aj v prípade ich prijatia skutočne zlepšia fungovanie systému pre riziká, ktoré už boli publikované. V médiách sa objavila správa, že minister zdravotníctva nemieni odstúpiť ani v prípade, že by nevyšiel ani druhý legislatívny pokus (zákon o zdravotnej starostlivosti). Asi vie, prečo. Jediným skutočným výsledkom prvých vyše 100 dní sú totiž promptne splatené dlhy a záväzky zdravotníckych zariadení voči istej nemenovanej firme.

MUDr. Juraj Štofko

PhD., MBA