Netreba sa hrať na arbitra

Pozvánka do NATO a ukončenie prístupových rokovaní s EÚ otvorili SR dvere do širokého spoločenstva demokratických štátov. V spolupráci s nimi má šancu vytvoriť si podmienky na modernizáciu, prekonanie zaostávania v ekonomickej výkonnosti, odstránenie priepastných rozdielov medzi regiónmi a postupné zvýšenie úrovne a kvality života svojich občanov. Práve z toho vyrastajú národnoštátne záujmy, ktoré Slovensko chce v EÚ a v NATO či vo vzťahoch s členskými krajinami týchto integračných zoskupení presadzovať a uspokojovať. Aby v tom bolo úspešné, musí byť schopné tieto svoje záujmy - nielen momentálne, ale aj strednodobé a dlhodobé - správne a včas identifikovať, dosahovať v ich chápaní širší vnútropolitický konsenzus a podporu občanov. Ale zároveň aj získavať v zahraničí spojencov na podporu svojich stanovísk, zámerov a praktických politických krokov. Musí byť pripravené robiť aj kompromisy, lebo bude sústavne narážať na rovnako oprávnené národnoštátne záujmy iných. Aj v EÚ a NATO sa totiž spolupráca snúbi s konkurenciou, najmä v hospodárskej oblasti. Aj tu sa zvádza skrytý zápas o prestíž a vplyv. Zvládnuť rôznosť vnímania tých istých udalostí a procesov jednotlivými krajinami v rozširujúcej sa EÚ a NATO, prejaviť empatiu voči partnerom a zároveň presadzovať svoje záujmy. Treba rozlišovať medzi oprávnenými záujmami a egoizmom, hľadať a prijímať rozumné rozhodnutia, aby Slovensku nenarobili škody a straty, ktoré sa neskôr nebudú dať vykompenzovať. To sú hlavné požiadavky na proces sociálneho a politického učenie sa, ktorým musia prejsť nielen politici, ale aj politickí analytici a komentátori a v konečnom dôsledku všetci občania, ak chceme, aby sa Slovensko nielen stalo členskou krajinou EÚ a NATO, ale aby v týchto integračných zoskupeniach bola naša republika aj úspešná.

Najviac sa dá naučiť, ale aj narozbíjať porcelánu, v období vypätých situácií a kríz. Tou najčastejšou chybou, akej sa môže dopustiť malý štát s obmedzeným mocenským potenciálom a politickým vplyvom a s rôznorodými hospodárskymi a politickými závislosťami, aké predstavuje aj Slovenská republika, je hrať sa na arbitra a podľa momentálneho konfliktu v medzinárodných vzťahoch bohorovne ukazovať - ten je dobrý a ten zlý a dávať morálne ponaučenia. Napríklad Francúzku a Nemecku alebo USA. Zjednodušené delenie politikov a politických strán na „proamerické“ alebo proeurópske sprevádzané mentorským tónom na adresu toho či onoho veľkého štátu, je prejavom nepochopenia demokratickosti a záujmovej mnohovrstevnosti transatlantického spoločenstva. To, že k riešeniu konkrétneho závažného problému zaujíma Nemecko a Francúzsko na jednej strane a USA na druhej strane rôzny postoj, vyplýva nielen z rozdielnosti ich histórie a záujmov, ale aj z hodnotovej výbavy a priorít momentálnych demokraticky zvolených politických reprezentácií v týchto krajinách. Urážlivé zhadzovanie postoja Nemecka a Francúzka k riešeniu krízy v Iraku alebo naopak žlčovitý antiamerikanizmus, ktorý vyúsťuje do úplného odmietania spojeneckého zväzku s USA a Kanadou, kde, mimochodom, našiel nový domov najväčší počet slovenských emigrantov, nie je ani výrazom principiálnosti, ani prejavom vizionárstva. Je to skôr prejav provincionalizmu a politickej nezrelosti. Francúzsko a Nemecko boli a budú s USA spojencami napriek tomu, že mali a znovu raz majú rozdielne záujmy a názory aj vo veľmi vážnej veci. Je to ako vo veľkej rodine, ktorej príslušníci sa pri stretnutiach aj sporia a hádajú, ale zároveň sa navzájom rešpektujú, vediac, že ich čosi podstatné spája a bude spájať aj napriek rozdielnym záujmom a názorom na niektoré otázky. Chvalabohu, čoraz viac slovenských ľudí chápe, že pracovné príležitosti v nemeckom Volkswagene, americkom U. S. Steel a vo francúzskom Peugeote majú rovnakú cenu. Aj preto Slovensko potrebuje byť nielen v EÚ, ale aj v NATO.

Peter Weiss

člen Hk (NEF)