Už tretia smrť

Juhoslávia sa formálne stáva históriou, hoci fakticky je ňou už dávno. Jej nástupnícky štát Srbsko a Čierna Hora (SČH) oslavuje zrod, no v rovnakom čase sa uvažuje o jeho zániku. Takto by sa v skratke dal komentovať výsledok stredajšieho hlasovania federálneho parlamentu v Belehrade, kde poslanci schválili chartu nového štátu. Áno, znie to trochu paradoxne. Stalo sa vôbec niečo na Balkáne za posledných 15 rokov, aby to nebolo aspoň trochu paradoxné?

Juhoslávia vlastne umiera už po tretí raz. Prvá smrť nastala v roku 1992 za známych dramatických okolností. Miloševič s podporu Bulatoviča a Djukanoviča sa ju snažil oživiť v podobe štátneho zväzku medzi Srbskom a Čiernou Horou. Medzinárodné spoločenstvo však malej Juhoslávii nikdy neuznalo politicko-právne nástupníctvo. O členstvo vo všetkých dôležitejších medzinárodných finančných, ekonomických a politických organizáciách sa JZR musela uchádzať ako nový štát. Išlo o mimoriadne citlivú otázku. Ak by totiž svet uznal Belehradu nástupníctvo, z právneho hľadiska by to znamenalo, že zvyšné republiky sa svojvoľne oddelili od Juhoslávie. Výklad celej vojny by sa tak posunul do inej roviny.

Druhý raz Juhoslávia umrela klinicky po roztržke medzi Miloševičom a vtedajším čiernohorským vedením na čele s prezidentom Milom Djukanovičom. Podgorica sa totiž vybrala cestou nezávislosti. Vybudovala vlastný monetárny systém, trh či colný režim. Najmä je signifikantné, že od roku 1997 Čierna Hora do federálneho rozpočtu nezaplatila ani dinár. Čiže celých päť rokov Srbsko umelo udržiavalo JZR pri živote. Pravda, pomáhali mu v tom športovci či umelci z oboch republík, ktorí naďalej vystupovali pod spoločnou vlajkou.

Stredajší definitívny zánik Juhoslávie možno aj preto sa uskutočnil bez veľkej pompy a vznik SČH nesprevádzali búrlivé oslavy. Naopak. Na vyhlásení nového štátu sa neobjavil posledný juhoslovanský prezident Vojislav Koštunica, cestu do Belehradu si nenašiel ani súčasný čiernohorský premiér, už spomínaný Milo Djukanovič. Aj tieto formálne gestá signalizujú, že by mohli mať pravdu tí, čo novému štátu nedávajú dlhšiu životnosť ako tri roky, koľko predpisuje dohoda dosiahnutá pod dozorom Európskej únie. Pritom už teraz sú spoločné orgány SČH a ich kompetencie minimalizované. Veľavravné je, že spoločný štát nebude mať vlastnú pokladnicu, ale svoje výdavky bude financovať z republikových rozpočtov. Srbsko a Čierna Hora si už viac-menej rozdelili aj spoločný majetok štátu.

Na druhej strane sa v histórii už neraz stalo, že štátne projekty, ktorým sa na ich začiatku dávali malé nádeje, preukázali dostatočnú životaschopnosť (výborným príkladom je ďalšia balkánska krajina - Macedónsko). Tu sa dostávame k ďalšiemu paradoxu. Jednou z nádejí SČH na prežitie je totiž Kosovo. Severosrbská provincia pod správou OSN stále nemá doriešený konečný status. Nie je vylúčené, že keď Brusel koncipoval transformáciu Juhoslávie, myslel aj na Kosovo. Podľa tohto plánu by si Priština ponechala vysoký stupeň nezávislosti, no podobne ako Čierna Hora by naďalej zostala vo formálnom zväzku so Srbskom. Aj to je jeden z dôvodov, prečo kosovskí Albánci bojujúci za úplnú nezávislosť podráždene odmietli vznik SČH. Rovnako sa na druhej strane dá vysvetliť výzva srbského premiéra Djindjiča medzinárodnému spoločenstvu, aby začalo riešiť definitívny status Kosova a zabránilo jeho nezávislosti.

A ešte niečo. V prípade zániku štátov obyčajne zostáva kus nostalgie. Juhoslávia nie je výnimkou. Ale tá druhá, Titova.

Rastislav Boldocký.