Je to asi dedičné

Peter Kasalovský

Kto nekradne, ten okráda svoju rodinu...! Také vraj bolo heslo väčšiny v minulom režime. Takýto objav prezentoval nedávno protagonista zábavnej relácie jednej z našich komerčných televíznych staníc. Po desaťročia bol podľa vlastného hodnotenia proskribovaným, a preto aj vo verejnosti nedoceneným umelcom. Neviditeľné publikum jeho životný poznatok - objav odmenilo zvonivým smiechom a spontánnym potleskom.

V prvom momente som sa priečil prijať tento záver. Predovšetkým preto, lebo sa nevyskytoval v myslení, a teda ani v konaní mojich starých rodičov a rodičov, príbuzných, rodinných známych a susedov, kolegov, ale ani v mojej rodine. Väčšina ľudí, s ktorými som prišiel za minulorežimných dvadsať rokov do pracovného aj osobného kontaktu, nekradla a tvrdil by som, že vôbec nepomyslela na voľbu takej cesty k vyššej životnej úrovni.

Nedocenených a nespokojných so svojím životom a jeho kvalitou z hľadiska materiálneho zabezpečenia bolo v každom režime relatívne dosť. Nebolo tomu inak ani v tom minulom, a výnimky potvrdzujú pravidlo. Väčšinou kradli tí, ktorým sa nedostalo poriadnej výchovy doma. Že by to boli hrdinovia vtedajších dní, to vylučujem. Po zmene režimu a zákonitom znefunkčnení kontroly, polície aj justície v revolučnom čase však dostali povestné krídla.

Na rozdiel od spomínaného umelca som dospel už dávnejšie k tomuto záveru. Za spoločensky potrebnú, či priam nevyhnutnú zmenu platíme dodnes vysokú daň. Vôbec nejde o tých, ktorí sa dokázali so cťou a v súlade so zákonmi vyrovnať s podmienkami trhovej ekonomiky, a ktorých doterajšie vládne garnitúry predhadzujú ako kosť nespokojnej mase. Ide o tých, ktorí sebe a iným napomohli získať majetok - podniky, a potom ich zdevastovať.

V našom štátnom priestore máme stovky pamätníkov takej devastácie. Radšej nevedieť, koľko bolo podnikov aj družstiev priam vybrakovaných a následne likvidovaných, alebo ihneď, teda do roka-dvoch po nadobudnutí odpredaných iným a často tiežinvestorom?! Radšej zabudnúť, koľko bolo a stále je firiem, družstiev, ale aj bánk a najrôznejších inštitúcií a zariadení, v ktorých sa hospodárilo tak, aby zreli na likvidáciu, alebo na predaj?!

Kde sa minuli stovky miliárd za odštátnený majetok? Do kvality života väčšiny sa nepremietli, keďže tá klesá, i keď politici spolu so štatistikmi vyhlasujú pravý opak. Podľa nich sme čoraz úspešnejší. Až do takej miery, že by sme už mali vidieť, či aspoň počuť tie hromy-blesky z lepších čias. Ešte stále sa však nedokážeme brániť triviálnej propagande o citeľne istejšom, lepšom a v porovnaní s nami aj lacnejšom živote trebárs v ČR.

Nielen pre štáty platí, kde je poriadok a disciplína, kde funguje zákon a všetko, čo s ním súvisí, tam sa dobre a čoraz lepšie žije. My sa však štátne tvárime, aspoň podľa proklamácií doterajších vlád, že sme na krok od takého stavu. A tú neschopnosť urobiť ten krok-krôčik, to, že na nič potrebné nie sú, ale ani tak skoro nebudú financie, si zdôvodňujeme trebárs takým životným objavom, aký som spomenul hneď v úvode tohto editoriálu.

Kto raz kradol, a nebol potrestaný, ten sa vždy pokúša o reprízu. Otázkou však je, koľko zo súčasníkov má poriadnu výchovu. Vychádza mi, že dnes je ich citeľne menej ako kedysi. Stali sme sa takou spoločnosťou, v ktorej padáme vďaka komerčným televíziám často do mdlôb. Z kritéria úspešnosti: vlastniť novodobý hrad a mať životný štandard s radôstkami ako seriáloví multimilionári (z čestne zarobených, prípadne pôžičkových peňazí).

Dnes však meditujem o tom, že napokon bude mať pravdu ten disident. Bude to asi tak, že sme vtedy nepostrehli, že kradnutie je národným športom. A tak dnes nemáme problém so zdôvodňovaním, prečo nejeden z centrálnych a regionálnych vodcov novembra 1989 a neskoršie v pozícii ústavného činiteľa či vysokého úradníka alebo poradcu, a potom trebárs podnikateľa je prinajmenej podozrivý z obzvlášť závažnej trestnej činnosti.

Vôbec nezáleží na tom, či sme niečo postrehli, a či nie, ale sypme si popol na hlavu, alebo buďme ako tie pštrosy. Kajajme sa a konečne pochopme, že ten, čo kradne alebo vôbec pácha trestnú činnosť, bol pripravený minulým režimom. Pokiaľ je narodený neskôr, trebárs dospel až v miléniovom roku, tak nepotrvá dlho, a vysvetlenie, že ide o dedičnosť, dodá iný v minulosti proskribovaný a nedocenený zabávač - humorista, či satirik.

Potom si však dovolím tvrdiť, že aj čestnosť, slušnosť, korektnosť, odborná zdatnosť, disciplinovanosť, ale aj úcta k štátu a národu či menšine, k náboženstvu atď., nehovoriac už o pocite spoluzodpovednosti za vývoj spoločnosti a svojho okolia, sú z kategórie tých dedičných vlastností.

Peter Kasalovský