Absurdný a šikanujúci zákon

Novela zákona o zdravotnej starostlivosti je stále jednou z najmedializovanejších legislatívnych zmien v novom funkčnom období, ktorú už schválila Národná rada SR a čaká na podpis prezidenta republiky. Ak ju prezident podpíše, mala by platiť už od 1. apríla. To znamená, že všetci zainteresovaní budú mať na prípravu necelé dva týždne. Stáva sa pomaly tradíciou, že zdravotnícke zákony sa schvaľujú vždy na poslednú chvíľu, resp. nástup ich účinnosti je s minimálnym časovým odstupom. Navyše, neexistujú žiadne vykonávacie predpisy, ktoré by podľa pravidiel mali opustiť parlament spolu so zákonom. Pred dvoma mesiacmi (20. 1. 2003) sme písali o problémoch zákona z pohľadu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, to ešte zákon nebol prijatý. Pozmeňujúcimi návrhmi sa však stáva ešte absurdnejší. Lekárom zostane päť korún z vybratej dvadsiatky, pričom samotné náklady na zúčtovanie sú vyššie a dopravcovia budú vyberať dve koruny za kilometer. Predstavte si vydávať potvrdenku na 2 - 4 koruny napríklad za prepravu sanitkou v Bratislave v centre mesta. Samotných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri pomyslení na prvý apríl rozbolí hlava a nebude to prvoaprílový žart. S vyberaním poplatkov budú mať totiž viac starostí ako osohu a mnohí to považujú doslova za „šikanovanie“.

Dnes sa pozrime na problém z hľadiska samotného účelu a zdôvodnenia potreby zákona, teda úmyslu predkladateľov a iniciátorov, ministerstva zdravotníctva. O niektorých rizikách z hľadiska systému sme písali v Hd už v decembri minulého roka (27. 12. 2002). Konečná prijatá verzia zákona dáva úvahám spred štvrť roka ešte viac za pravdu, ako sa predpokladalo. Hlavným

mottom zákona

bolo zabrániť „nadspotrebe“ zdravotníckych služieb, a najmä ich zneužívaniu. Podľa ministra zdravotníctva „pacienti si konečne musia uvedomiť, že nič nie je zadarmo“, ani zdravotná starostlivosť. Súčasne však prisľúbil, že platby sa nebudú týkať slabších sociálnych vrstiev a viacerých chronicky chorých skupín pacientov. Pozrime sa bližšie na dosahy zákona, ktorý bol v tomto duchu aj skutočne schválený.

Všeobecne je známe (štatistiky z Európy a USA), že zdravotnícke služby využívajú najmä isté skupiny obyvateľstva (pacientov). Možno povedať, že asi len 15 % obyvateľstva využíva až 85 % služieb a ostatných 85 % obyvateľstva využíva zdravotnícke služby relatívne málo - len 15 % v počte výkonov, ako aj vo finančnom objeme. Úplne najchorľavejšia skupina, asi 5 % obyvateľstva, využíva takmer 60 % všetkých služieb a zdrojov. Samozrejme, že väčšinou ide o chronicky chorých ľudí, ktorí patria súčasne aj do sociálne slabších vrstiev. Ak pridáme k štandardnému využívaniu zdravotníckych služieb podľa uvedených čísel ešte slovenské „špecifiká“, potom naša štatistika môže byť ešte nepriaznivejšia. Pod našskými „špecifikami“ treba rozumieť napríklad nadmerné udeľovanie invalidných dôchodkov istým skupinám ľudí, ktorí

nie sú ochotní

pracovať (nechcem sa týmto dotknúť tých, ktorí majú naň plný nárok a sú vážne chorí), alebo nadmerné udeľovania a „naťahovania“ práceneschopností napríklad pri strate zamestnania. Ak toto všetko spočítame, potom možno zistíme, že veľká väčšina zdravotníckych služieb bude od poplatkov oslobodená zo zákona.

Ak hovoríme o nadmernom využívaní služieb na Slovensku (alebo ak chcete o zneužívaní), tak to sa vzťahuje najmä na uvedené skupiny - sociálne slabé skupiny, chronické ochorenia, skupiny invalidných dôchodcov atď. Tzv. motivačný, resp. demotivačný fenomén platenia sa tým automaticky stratí, pretože najväčší požívači služieb platiť nebudú. Už z tohto dôvodu možno predkladateľom vytknúť, že zákon síce navrhli, dokonca bol schválený, ale nepredložili prepočty, koľkých percent obyvateľstva sa výnimky budú týkať, resp. oveľa zaujímavejšie by bolo uviesť, aký objem zdravotníckych výkonov pod výnimky patrí. Možno by sme s prekvapením zistili, že pre

množstvo výnimiek

sa zákon môže úplne minúť svojho účinku. Netreba zabúdať aj na ďalšiu hrozbu, určite budú aj mnohí takí, ktorí proste povinnú sumu jednoducho nezaplatia. Ako sa môžu zdravotníci brániť? Môže napríklad lekár odmietnuť vyšetriť pacienta, ktorý dopredu oznámi, že „dvacku“ nezaplatí? Podľa doterajších skúseností určite nie, pretože zdravotníci podľa iných paragrafov sú povinní v prvom rade pacientov vyšetriť bez ohľadu na ich solventnosť.

Aká bude asi prax? Pracujúci a skutočne chorý človek nebude mať problém zaplatiť dvadsať korún za vyšetrenie, ak ho bude potrebovať. Ten však zdravotnícke služby zneužívať nebude, pretože na to nemá čas a ani záujem. Paradoxom bude skutočnosť, že tí jednotlivci, ktorí zdravotnícke služby skutočne aj zneužívajú, tí budú od poplatkov oslobodení.

MUDr. Juraj Štofko, PhD., MBA