Zamestnávanie ako charita?

To, čo je na papieri, žiaľ, nie vždy zodpovedá aj realite

S primeranou mierou pomoci je každý schopný zmysluplnej práce, nikomu nemožno prácu zakazovať. Tieto dve myšlienky sú základom prístupu k zamestnávaniu zdravotne postihnutých občanov podľa stratégie podpory rastu zamestnanosti, na rozvoji ktorej pracuje v súčasnosti ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. K jeho projektom sa v najbližšom čase vrátime, dnes sme sa chceli pozrieť na skúsenosti podnikateľov so zamestnávaním ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou (ZPS) a s ťažším zdravotným postihnutím (ZŤP). „Chceli sme založiť jedno chránené pracovisko pre desať zdravotne postihnutých pracovníkov a päť ďalších,“ zdôveruje sa majiteľka pekárne U Sleziakov v Šahách M. Sleziaková. „Nenašli sme však pochopenie, nedostali sme ani potrebnú dotáciu.“ Ide pritom o investíciu vo výške 10 miliónov Sk. „Som presvedčená, že každý má mať právo a nárok na získanie dotácie od štátu, ak plní všetky záväzky. Malo by to byť deklarované v zákone,“ myslí si majiteľka tejto rodinnej firmy, ktorá vznikla ešte v roku 1989 na zelenej lúke s piatimi zamestnancami a dnes, po odkúpení priemyselnej pekárne a mlyna, zamestnáva sto ľudí. „Kým nenastane takáto situácia, na Slovensku

bude prekvitať

korupcia,“ dodáva. Výhodou zamestnávania zdravotne postihnutých a ťažko postihnutých je to, že firma má v takom prípade nižšie odvodové zaťaženie, uvádza personálna riaditeľka Svik Mediconf Svidník Viera Drimáková a dodáva, že zároveň majú dobrú skúsenosť s výsledkami ich práce. Táto odevárska firma zamestnáva v súčasnosti zo 770 ľudí 21 zdravotne postihnutých a dvoch ťažko postihnutých. Plnia si takto zákonom stanovenú kvótu zamestnať ZPS, v opačnom prípade by musela firma odviesť za každé takéto určené pracovné miesto ročne 16 200 Sk a za ťažko postihnutého dvojnásobnú sumu. Štrnásť z nich pritom pracuje v neľahkej profesii šička, avšak na polovičný úväzok. Riešia to tak, že sa na jednom pracovisku po uplynutí polovice 8-hodinovej zmeny vystriedajú. Na ostatných prevádzkach, napríklad v sklade, už zvládnu aj zdravotne postihnutí odpracovať 6, ale aj 8 hodín. Podľa V. Drimákovej vo Sviku ešte plánujú v tomto roku počet pracovníkov ZPS zvýšiť. Naopak, k zrušeniu chránenej dielne siahol Pavol Orihel, majiteľ firmy Marína vo Veľkých Kostoľanoch v okrese Piešťany. Táto rodinná firma vznikla ešte v roku 1991 so zameraním na výrobu a predaj širokého sortimentu tradičných ľudovoumeleckých výrobkov. Marína bola donedávna

chránenou dielňou,

zamestnávala asi pätnásť čiastočne či plne invalidných občanov, predovšetkým ženy. Ručné vyšívanie obrusov rôznymi technikami, vyšívanie krojov a krojovaných bábik, práve tak ako výroba kraslíc umožňuje pracovať aj doma, ženy si môžu pracovný deň rozvrhnúť podľa svojich potrieb i fyzických možností. Zdanlivo bolo všetko jednoduché, zamestnávateľ mal pri zakladaní chránenej dielne dobrý úmysel a pri rozbehu dostal dotácie. „Pracovníkov so zníženou pracovnou schopnosťou som vozil do práce, nemali normy, neboli úkolovaní. Výrobky sú pritom náročné na zručnosť a hlavne na trpezlivú a dôslednú prácu,“ vylial si dušu P. Orihel. „Na papieroch je síce všetko pekne napísané, štát vám nasľubuje, ale drobný človek ako ja je v konečnom dôsledku potrestaný,“ žaluje sa. „Nechcel som na nich zarábať a byť ziskový, ale ani náklady sa mi nevracali. Hlboko som na nich doplácal. Štát by nám mal v takomto prípade

vychádzať v ústrety,

podporovať nás, skutočnosť je však iná. Vydržali sme päť rokov a chránenú dielňu som po uvážení zrušil. Rozhodol som sa, že charitu nech teraz robí niekto iný,“ uzavrel rozprávanie o svojej skúsenosti s chránenou dielňou jej majiteľ, dodal však, že zamestnávanie ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou v chránených dielňach je celospoločenský problém a veľmi citlivá téma. „Som v nej však odborník, pretože som si svoje preskákal,“ podotkol ešte. Veľa, až 50 % zdravotne postihnutých, zamestnáva na Slovensku nejedno výrobné družstvo (VD). Vo VD KNK so sídlom v Ľubietovej a s prevádzkami v Banskej Bystrici a v Hriňovej pracuje 86 zdravotne postihnutých, z toho 12 ZŤP. Podľa Pavla Širokého, výrobného riaditeľa VD KNK, sa po voľbách situácia dosť skomplikovala, správny výbor okresného úradu práce (OÚP), ktorý rozhoduje o dotáciách, je z hľadiska zamestnávateľa takto postihnutých ľud nefunkčný. „Máme pripravený projekt , ktorým by sme mohli zamestnať ďalších päť pracovníkov, a to už od zajtra, avšak nemôžeme práve pre nefunkčný správny výbor,“ zdôrazňuje P. Široký. V rámci družstva KNK majú už od roku 1994 viacero chránených pracovísk. Jedna z dielní je na Viestovej ulici v Banskej Bystrici, kde pracuje 13 osôb, prevažne vozičkárov. Sú to najmä osoby bývajúce v dvoch bezbariérových bytovkách na Viestovej ulici. Druhá s 28 osobami je v Majeri. Pre KNK nie je prioritou získanie príspevku na zriadenie a prevádzku dielne, ale zabezpečenie práce pre takto postihnutých. Zamestnávanie hendikepovaných spoluobčanov prináša však aj

vyššiu chorobnosť,

nižší výkon a úväzky od 4 do 8 hodín, podľa zdravotného postihnutia. Nechýba im však sociálne zázemie, prísun stravy, bezbariérový vstup. Podľa poznatkov P. Širokého sa o prácu už dnes hlási menej záujemcov z tejto skupiny, pričom však na OÚP evidujú okolo 700 nezamestnaných ZPS. Podľa Anny Ostružiarovej, predsedníčky VD Okrasa v Čadci, v ich okrese túto formu využíva viacero menších zamestnávateľských subjektov. Od druhého polroku 2002 majú v družstve tiež chránenú dielňu, v ktorej našlo prácu päť záujemcov. Ide najmä o ženy, ktoré hlavne maľujú vianočné ozdoby. Vybudovali pre ne sociálne zariadenia i odpočiváreň a podľa predsedníčky sa im táto dielňa osvedčila.

(zk, lak, zp, eb)