Vernosť je stále ešte v móde

Aj po vstupe do EÚ bude spolupatričnosť zamestnancov k firme dôležitá

Nakoľko sme našimi profesionálnymi, ale aj ľudskými schopnosťami a vlastnosťami pripravení vstúpiť do spoločenstva európskych krajín bez hraníc? Dokážeme vzdorovať ich konkurencii už dnes, alebo nás čaká tvrdá príprava? Na čo najmä sa musia za rok, ktorý ešte do vstupu zostáva, zamerať personalisti, aby sme „nezmeškali vlak“? A ak sme schopní, nezlákajú tých najkvalitnejších lepšie zahraničné podmienky? Vieme našim ľuďom vytvoriť vo firmách také zázemie, že nebudú túžiť po zmene alebo ak odídu za skúsenosťami, radi sa opäť vrátia? To boli otázky, o ktorých sme hovorili s personálnymi manažérmi troch spoločností. Zhodou okolností vo všetkých troch pôsobí zahraničný kapitál, do dvoch vstúpil ako strategický partner, v treťom prípade ide o novú firmu. JUDr. Alena Pečenkárová, vedúca odboru riadenia ľudských zdrojov a legislatívy, Vegum Dolné Vestenice si myslí, že niečo ešte budú musieť spraviť s kvalitou pracovných síl, najmä s jazykovou prípravou. Nevidí v tom však problém, veď, ako vraví, „Slováci sú veľmi flexibilní, učenliví a zdatní. Máme už skúsenosti z rokovaní so zahraničím, ľudia vycestovávali von, zahraniční experti chodili k nám.“ Týka sa to predovšetkým špičkových manažérov a vývojových pracovníkov, technikov, ktorí prichádzajú do styku s know-how a s vývojom vo firme. „Vzhľadom na novú výrobu v automobilovom priemysle to u nás vyzerá tak, že zákazník zadá

parametre výrobku,

ako si ho predstavuje a my to musíme vyvinúť.“ O strednom manažmente a technických pracovníkoch hovorí, že vo svojom odbore si miesto zastanú a sú kvalifikačne zdatní, chýba im naozaj len hlbšia jazyková príprava. Nevníma ani riziká toho, že sa trh práce Európskej únie otvorí aj pre nás. Veď, ako vraví: „Vernosť je stále v móde a my ju podporujeme. Veľký dôraz kladieme na imidž firmy, jej prezentáciu navonok,“ rozvádza myšlienku ďalej. „Chceme, aby zamestnanci boli hrdí na to, že u nás pracujú.“ A majú vraj byť na čo: Priestory firmy sú upravené, vyzerá to v nej dobre. Okrem toho majú pre zamestnancov celú škálu sociálnych výhod. „Tvoríme sociálny fond nielen v zmysle zákona, ale nad jeho rámec,“ pochváli sa. „Poskytujeme domáce aj zahraničné rekreácie, pôžičky, v prípade sociálnej odkázanosti pomôžeme. Ľudia majú pocit istoty.“ Ten súvisí aj s tým, že zamestnanosť vo firme stúpla od roku 1989 z 1100 zamestnancov na 2000 ľudí a vedia o tom, že trh pre ich výrobky je zabezpečený. Mgr. Stanislav Žák z oddelenia riadenia ľudských zdrojov v Matsushita Electronic Components (Slovakia), s. r. o., z Trstenej je presvedčený, že ich firma, ktorá je majetkom zahraničnej spoločnosti, je pripravená na vstup Slovenska do EÚ. „Keď sa stretnem s kolegami z firiem, ktoré prechádzajú transformáciou, zisťujem, že sa stretávajú s problémami, ktoré my máme vyriešené,“ hovorí a pritom vysvetľuje, že sám nikdy nepracoval v „klasickom“ podniku, ktorý potreboval prejsť transformáciou. „Rovno som nastúpil do firmy, ktorá funguje na takých princípoch, aké sú na západe. Samozrejme, denne riešime veľa problémov, ale tie základné už máme za sebou. A ak sa vyskytne zásadnejší problém,

má nám kto pomôcť,

keďže sme firma so stopercentnou zahraničnou účasťou. Jeho názor na vernosť firme nepatrí však k tým japonským. Myslí si, že trend pracovať v jednej firme po celý život už aj tam upadá. „Osobne si myslím, aj keď by som to asi nemal hovoriť, že je dobré zmeniť zamestnanie, lebo všade sa človek naučí niečo nové. Keď prejdete pár firiem, ste komplexnejší človek.“ Vzápätí podotkne, že, samozrejme, nie je žiaduce, aby človek chodil z jednej firmy do druhej. Myslí si, že po otvorení európskeho trhu práce aj pre nás, budú do zahraničia odchádzať najmä mladí ľudia. „Tí sú bez záväzkov, jazykovo vybavení a nebude to pre nich problém. Úlohu tiež zohrá finančná motivácia. Boli by sme však radi, keby sa potom vrátili naspäť aj so skúsenosťami a uplatnili ich.“ Najlepšou motiváciou je podľa neho popri dobrom príjme aj možnosť odborného rastu. Niekedy sa totiž stáva, že stredné kádre odchádzajú práve pre stratu motivácie. „Niečo sa naučili a odrazu zistia, že rok alebo dva robia to isté. Hľadajú však niečo nové,“ hovorí. Celkom iná situácia je v U. S. Steel Košice. Podľa Ing. Milana Polču, riaditeľa odboru personálneho servisu a vzdelávania, sa manažment rovnako ako strategický partner usilujú budovať spolupatričnosť a vernosť k firme. „Je to súčasť podnikovej kultúry,“ hovorí. „Viete, ľudia v železiarňach sú už dlhé roky železiarmi. Vidia, že strategický partner to s nimi myslí férovo, snaží sa o rozvoj a vnímajú to. Vnímajú aj to, že dané sľuby plní. Takto sa

buduje dôvera

a tá v poslednom čase veľmi podstatne narástla. Sú spokojní a chcú vo firme pracovať aj ďalej, veď podmienky, ktoré naša spoločnosť pre ľudí vytvára, sú jedny z najlepších na Slovensku a na východnom Slovensku obzvlášť.“ Jazyková príprava, ktorú väčšina slovenských firiem dnes forsíruje vzhľadom na očakávaný blízky vstup do EÚ, tu nie je ničím novým. „Po vstupe amerického kapitálu bolo potrebné dosiahnuť spojenie dvoch kultúr a prekonať jazykovú bariéru,“ vysvetľuje M. Polča. „Už vtedy narástol počet ľudí zapojených do jazykovej prípravy. Prebieha u nás napríklad aj vzdelávanie v oblasti vodcovských zručností, atď.“ To je v USSK celkom prirodzené. Ak sa táto spoločnosť na niečo veľmi intenzívne v súvislosti so vstupom do EÚ pripravuje, je to potreba dosiahnuť legislatívny súlad. „Na tom dnes u nás pracuje každý útvar,“ zdôrazňuje M. Polča.

Zuzana Krútka