Bol aj čas rozkvetu kultúr

Od 20. februára t. r. sa usilujem na stránkach Hd priniesť nové, ale aj zabudnuté fakty z histórie Slovanov od roku 400 p. n. l. až do roku tisíc nášho letopočtu. Konflikt medzi kresťanstvom rímskym a byzantským formoval dejiny Slovanov. Ako ovplyvnili našu históriu vzťahy medzi judaizmom a islamom, ukáže ešte čas.

História naznačuje, že tolerancia a spoločná existencia sú bežnejším vzťahom medzi islamom a judaizmom ako konflikt, ktorého svedkami sme sa chtiac-nechtiac všetci stali. V roku 1170 navštívil na svojej ázijskej ceste rabín Benjamín z Tudele Bagdad. S veľkým prekvapením pozoroval tento zástupca početnej židovskej obce, ako jeho sprievodu kalif ponúkol ozbrojenú ochranku, na čele ktorej stál vyvolávač, ktorý hlásil: „Daj prednosť...“ V paláci rabínovi ponúkli

čestné miesto

naproti kalifovi. Toto kráľovské prijatie bolo vo veľkom kontraste s postavením židov vo vtedajšej Európe. Napríklad v roku 1172 bolo vo francúzskom mestečku Blois upálených tridsaťštyri mužov a šestnásť žien, všetci židia. Keď po páde Jeruzalema v roku 70 došlo k zbúraniu templa, bol to východ, na ktorom židia našli útočisko pred rímskymi a byzantskými zbraňami. Práve tu v Babylone sa dokončuje projekt Talmudu. Židia konečne zorganizovali svoje zákony do modelu, ktorý mohol byť logicky podložený. Pod vládou Arabov im bolo umožnené okolo roku 200 založiť akadémie v Sure a Pumphadite. Až v roku 942 bola akadémia v Pumphadite zatvorená. Toto obdobie vzájomnej tolerancie trvalo aj po zatvorení akadémie až do vpádu Mongolov v roku 1258. Bagdad bol miestom, kde židia mohli vykonávať svoju náboženské obrady a je dnes prekvapením, prečo Izrael alebo aspoň tí židia, ktorí si pamätajú svoju históriu, neprotestujú proti vojnovému barbarstvu.

Islamu sa nedá poprieť, že počas niekoľkých storočí bol ochrancom judaizmu a že na rozdiel od kresťanstva už vtedy ukázal cestu vzájomnej tolerancie. Ten istý vzťah možno vidieť v Španielsku a na brehoch Bosporu. Sám Mohamed bol hlboko inšpirovaný judaizmom. Podľa neho bol Abrahám prvým moslimom! Judaizmus a kresťanstvo boli predštádiami viery, ktorá cez Mohameda a Korán dosiahla svoje najvyššie štádium. Takýto výklad histórie umožňuje toleranciu a dáva tak židom, ako aj kresťanom prirodzené miesto v islamskej histórii.

Keď Kalif Omar v roku 638 vstupuje do Jeruzalema, tak sa neopakuje krvavý kúpeľ z Mediny. Naopak sa po 400 rokoch otvárajú dvere mesta aj pre židov. Napriek nevôli patriarchu Sophroniosa sa židia môžu usadiť na Olivovej hore. Toto povolenie od moslimov má aj menej prozaické pozadie. Dobyť Jeruzalem sa kalifovi podarilo

aj vďaka pomoci

židov, koptov a nestoriánov. Tí mali dosť utláčania zo strany Byzancie a povráva sa, že žid Jussuf viedol moslimských vojakov podzemným vchodom do stredu mesta. Strata Jeruzalemu bola citeľnou prehrou rímskeho kresťanstva a už v roku 1099 bol čas na prvú križiacku vojnu. S nesmiernou brutalitou, ktorá otriasla arabským svetom na niekoľko storočí, sme sa ako kresťania vrátili do Jeruzalema. Moslimov do jedného popravili na streche Al Aqsa Moske a židov upálili v synagóge. Počas niekoľkých dní vyvraždili kresťania celé obyvateľstvo.

Nič však netrvá večne. Sultán Saladin už v roku 1187 znovu dobyl Jeruzalem. Kresťanom dovolil opustiť mesto a nezabil ani patriarchu, ktorý so svojimi drahými kobercami a nádobami mohol odísť do Byzancie. S príchodom moslimov sa znovu otvárajú možnosti aj pre židov. Saladinov brat Aladil pozval okolo tristo rabínov z Anglicka a Francúzska a umožnil im usadiť sa v meste. Dôvodov, prečo kresťania nedokázali udržať aspoň Jeruzalem, je niekoľko. Jedným z nich je aj história Slovanov, ktorí sa v roku 983 vzbúrili proti cisárovi, a tým aj proti pápežovi. Toto povstanie polabských Slovanov, potomkov Veľkej Moravy, ktorí sa nazývali Venétmi alebo Velétmi, znepokojovalo Rím viac ako možná strata Jeruzalema. Druhá križiacka výprava v roku 1147 nesmerovala do Palestíny, ale do našich pôvodných území! Od roku 350, keď Slovania v Panónii boli prvýkrát pokrstení, cez vojny s Rímom v zastúpení germánskych Vizigótov, vojny v Afrike a v Ríme, Samovu ríšu a Veľkú Moravu až po posledné, už tretie krvavé pokrstenie v roku 1147 sa ťahá niť našej vlastnej histórie. Keď si „európske kresťanstvo“ v tomto roku riešilo vnútorné problémy so Slovanmi, inšpirovaní touto krutosťou začali aj moslimovia pozerať na židov ako na tých, ktorým doteraz bolo veľa povolené. Moslimskí Almoháderi, ktorí boli berberským kmeňom, zorganizovali tiež v roku 1147 prvú židovsko-moslimskú pohromu na európskej pôde. V dnešnom Španielsku, ktoré v tom čase bolo moslimské, svedčili

vypálené synagógy

o tom, že aj islam môže mať svoju tmavú históriu. Zlatým obdobím vzťahu islamu a judaizmu v Európe je obdobie okolo roku 700, keď Arabi spolu s Berbermi porazili germánskych Vizigótov. Židia, ktorí tu žili, nenávideli starý systém tak veľmi, že vítali nových dobyvateľov ako svojich osloboditeľov. Podobné udalosti sa tu odohrávali 250 rokov pred tým, keď slovanskí Venéti porazili Vizigótov na svojej ceste do Afriky. Arabské impérium sa po roku 700 rozprestieralo od Eufratu až po Pyreneje a židom bol zaručený voľný pohyb v takom istom rozsahu ako pre arabskú elitu. Treba však tiež povedať, že židia boli druhotriedni obyvatelia, pretože im bolo popreté právo nosiť zbraň a jazdiť na koni. Pokiaľ však platili daň tzv. jizyah, mohli voľne vykonávať svoje náboženstvo.

Práve vďaka Morom a židom z Córdoby v Andalúzii, ako centrom, dochádza k obnove antického kultúrneho dedičstva v Európe. Entuziazmus týchto ľudí vedie k prekladom Talmudu do arabčiny, vydávaniu nových lekárskych a filozofických diel, vydaniu prvého Hebrejského lexikónu atď. Po prvý raz v histórii mohli židia v kalifáte Córdoby žiť spoločne s moslimami na tej istej sociálnej úrovni. Určite má význam aj história Morov, ktorých semitský pôvod im umožnil ľahko akceptovať židovských obyvateľov Córdoby. Aj napriek tomu, že v roku 1013 dobyli africkí legionári Córdoby a ukázali na zraniteľnosť vtedajšieho systému, pokračuje spolužitie židov a moslimov v Seville a Granade. Najznámejšou osobnosťou toho času je Samuel ibn Nagdela, ktorý dokázal byť vrchným rabínom a vezírom v kráľovstve Granada. Tieto úlohy zvládol až 28 rokov! Jeho syn Jozef bol však katastrofou, pretože jeho

rozšafný život

bol jednou z hlavných príčin prvej moslimsko-židovskej pohromy. Po páde Morov v Španielsku prišiel v roku 1492 rad aj na židov. Tento Endlosung pre viac ako 200-tisíc židov by mal katastrofálne následky, keby ešte raz neprišla pomoc práve od moslimov. Nám všetkým známy Sulejman II. sa voči židom zachoval veľkoryso. Pozval ich do Istanbulu a dovolil im vybudovať 44 synagóg. Takáto nezvyčajná osmanská veľkorysosť však nebola bez podmienok. V tomto čase zažívala ríša svoju najväčšiu expanziu a potrebovala množstvo remeselníkov a vzdelancov. Napríklad vymenoval žida Jozefa Nasiho za knieža Naxosa a Kyklanderov. Zároveň ho urobil svojím poradcom v zahraničných záležitostiach.

Vzťah moslimov a židov sleduje krivku úspechov a neúspechov moslimov. V najväčšom rozkvete moslimskej kultúry vidíme prvky tolerancie a vtedy, keď je vlastná kultúra ohrozená, sú aj prejavy tolerancie zriedkavosťou. Stratená sebaistota vedie k strate tolerancie. Rozpad Osmanskej ríše bol koncom aj dobrých vzťahov medzi židmi a moslimami. Paradoxom je, že keď v roku 1924 posledný sultán Abdulmecid II. nastupoval na Orient expres, aby sa už nikdy nevrátil, bol prednostom železničnej stanice žid, ktorý sa mu poďakoval za všetko to, čo pre židov urobil. Boj o Palestínu je zdrojom dnešnej akútnej nenávisti židov a moslimov. Darovaním územia židovskému štátu

urobili kresťania

chtiac-nechtiac medvediu službu tak židom, ako aj moslimom. Nič v histórii však nenaznačuje, že táto nenávisť má hlbšie historické korene. Naopak, spolunažívanie bolo tým obdobím, ktoré poznačilo obdobia historického rozkvetu týchto kultúr. Dnešný útok na Bagdad je nielen barbarstvom západnej civilizácie, ale aj prejavom krátkej pamäti tých židov, ktorí takéto riešenie podporujú. Pozitívom je, že dnešný pápež je proti akémukoľvek vojenskému zásahu a vyhlásil, že zodpovednosť bude na pleciach tých, ktorí túto vojnu začnú.

Alexander F. Zvrškovec