Prečo Áno Európskej únii (27 - 29)

Národne jedineční Európania

Anketa Hospodárskeho klubu (NEF) Prečo Áno Európskej únii pokračuje dnes názormi Jána Badžgoňa, generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva Castor & Pollux, a. s., Jozefa Paczelta, starostu mestskej časti Bratislava-Devín a Vladimíra Valacha, výkonného riaditeľa Asociácie bánk.

Máte odhad na výsledok referenda o vstupe SR do EÚ?

J. Badžgoň: Oficiálne politické miesta musia vyvinúť mediálne úsilie, aby ľudia prišli odovzdať svoje hlasy. Pôjde totiž o ďalšie z radu referend, pričom tie predchádzajúce boli vyhlásené za neplatné, lebo nedosiahli potrebnú 50-percentnú účasť. Mnohí, nie celkom nesprávne, očakávajú zásadné zmeny v doterajšom hodnotovom rebríčku každodenného života, čo, prirodzene, súvisí so vstupom do eurozóny, rešpektovaním kritérií v súvislosti so štátnym dlhom, mierou inflácie, deficitom štátneho rozpočtu. Nesúhlas so vstupom by mal za následok znemožnenie čerpania 1,5 miliardy eur z fondov únie, spomalenie hospodárskeho rastu a tiež hospodársku a politickú izoláciu. Uvedomenie si tejto jedinečnej a neopakovateľnej možnosti musí byť tým činiteľom, ktorý dá smer pri rozhodovaní. Jednoznačný a demonštratívne jednotný signál za vstup už do Bruselu vyslala aj NR SR. Som presvedčený, že najmä mladá a stredná generácia sa vyslovia pozitívne a niekoľkoročný proces bude úspešne ukončený.

J. Paczelt: Špecializované agentúry a ich prieskumy o účasti a výsledku referenda o našom vstupe do EÚ sú optimistické. Prečo im teda neveriť, keď navyše sú v súlade so záujmami nášho štátu? Isteže, prieskum je jedna vec a realita iná vec, najmä v súvislosti s možnými turbulenciami na svetovej, no i slovenskej politickej scéne. Takže, iniciatíva Hospodárskeho denníka, snaha o pozitívne, takpovediac eurooptimistické myslenie je namieste.

V. Valach: Výsledok referenda by mal byť jednoznačne pozitívny, ale vo vysvetľovacej kampani by sme mali viac diferencovať podľa toho, či ide o mladých alebo staršiu početnú generáciu na dôchodku, či ide o jednotlivý región a pod., pretože naša spoločnosť je už značne diverzifikovaná z hľadiska vízie Slovenska, životnej úrovne i životných perspektív. Viac ako o výsledok referenda mám určité obavy o účasť na referende, preto aj tomuto aspektu bude potrebné venovať v predpríprave mimoriadnu pozornosť.

Bude EÚ rozšírená podľa časového plánu v januári, resp. v máji 2004?

J. Badžgoň: Úmorný proces predvstupových rozhovorov bol ukončený na summite v Kodani v decembri minulého roku a teraz je na desiatich krajinách, aby sa vyrovnali s konkrétnymi finančnými podmienkami. Boj o peniaze je na konci, jednotlivé vlády teraz riešia finančné rámce pre využívanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na skrátené programovacie obdobie 2004 - 2006. Pritom ešte pred piatimi rokmi by niekto ťažko uveril, že Slovensko reálne dobehne prvú skupinu krajín a koncom roku 2002 bude v cieli predvstupových rokovaní, pripravené na pristúpenie k definitívnej dohode o podmienkach členstva. Prístupové zmluvy budú podpísané v apríli v Aténach, následne budú postúpené Európskemu parlamentu na jednotlivé posudzovanie a do mája 2004 by mali byť zmluvy ratifikované. Z dnešného pohľadu si myslím, že k rozšíreniu príde v očakávanom májovom termíne 2004, no všetko ešte závisí od posudzovania jednotlivých zmlúv.

J. Paczelt: Ja zatiaľ nevidím nijaký dôvod, aby sa nedodržal dohodnutý termín rozšírenia EÚ, máj 2004. My potrebujeme Európu, ale dovolím si tvrdiť, že aj Európa potrebuje nás. Nie, nechcem parafrázovať amerických politikov, ktorí rozdeľujú Európu na starú a novú, vonkoncom už nie z dôvodov, pre ktoré to robia. Napriek tomu, my sme súčasťou tej Európy, v ktorej ešte ideály, a to napriek všetkému, majú svoju rolu v zápase s „hmotou“. Jedným slovom, Európa nás potrebuje na okysličenie svojho tela.

V. Valach: Jednoznačne áno, ale mali by sme pokračovať v intenzívnej kampani v členských krajinách EÚ a ich regiónoch vo vysvetľovaní prínosov SR pre EÚ, to znamená, že prioritou musí byť naďalej pre naše veľvyslanectvá posilňovať dobré meno a vytvárať priaznivý obraz Slovenska v zahraničí. Tentokrát sústredene najmä v členských krajinách EÚ.

Aká bude v tom čase Európa a jej vzťahy so Spojenými štátmi?

J. Badžgoň: Osobne si nemyslím, že hospodársky rast v novej Európskej únii bude v roku 2004 na úrovni USA. Jej kreovaním sa vytvorí nové, vyše 450 miliónové spoločenstvo, zoskupenie jednotlivých národov. Tento komplex nemá ani nebude mať charakter jedného štátu. Okrem toho, spolupráca s USA bude nevyhnutnosťou, mám na mysli NATO. Predstavitelia EÚ zdôrazňujú zváženie projektu obrany a vybudovania kapacít, ktoré budú určené na autonómne rozhodovanie tam, kde nie je zapojené NATO ako celok. Európska obrana zostane aj naďalej úzko spojená aj závislá od finančných prostriedkov, ktoré sem z USA plynú. Bez nich sú iba ťažko predstaviteľné také náročné operácie na európskom kontinente, ako bolo napríklad Kosovo. EÚ zatiaľ nemá skutočnú spoločnú obrannú a zahraničnú politiku, avšak náklady na jej vybudovanie sú nad jej momentálne možnosti.

J. Paczelt: Myslím, že Európa ostane Európou a Spojené štáty Spojenými štátmi, a to bez ohľadu na možné „turbulencie“ vo svetovej politike i na možný a možno osudový konflikt na Blízkom Východe. Amerika je akýmsi mladším deckom Európy, ktoré v mnohom prerástlo Európu. Tak či onak, záujmy Európy a Ameriky sú a ostanú v mnohom spoločné, ale zároveň i rozdielne tak, ako sú podobné a zároveň rozdielne kultúrne a historické východiská oboch kontinentov. Napriek všetkému, niet dôvodov obávať sa, že by sa vzťahy medzi EÚ a USA výrazne zhoršili. Netvrdím ani, že budú lepšie. Dúfam, že najbližšie týždne ich priveľmi nenaštrbia. Zdá sa, že naše Slovensko je akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi. Môj názor je taký, že mohlo by sa správať aj diplomatickejšie, aj keď veľký manévrovací priestor nemáme.

V. Valach: USA sú jednoznačne zatiaľ jedinou superveľmocou. V druhej svetovej vojne USA významne prispeli k víťazstvu nad fašizmom. Svojim Marshallovým plánom pomohli k povojnovej obnove západnej Európy a jej nasmerovaniu na trajektóriu vysokého hospodárskeho rastu a konjunktúry v 50. a 60. rokoch. V súčasnosti je obrovský priestor pre spoluprácu medzi USA a Európou nielen v ekonomickej oblasti, nielen pri obhajobe spoločných hodnôt, ale aj pri zvýšenej zodpovednosti za riešenie globálnych problémov. USA sú najdôležitejším „hráčom“ v globalizácii, ktorý najviac získava na tomto procese. Preto úsilie Európy o jej integráciu možno považovať za anticipáciu odpovede na výzvy globalizácie. Presvedčil som sa o tom pri návšteve montážnej fabriky na airbusy v St. Nazaire, kde pri výrobe tohto superlietadla sa muselo spojiť šesť veľkých európskych krajín, aby mohli konkurovať americkému DC.

Zaznamená Európska únia dovtedy „vnútornú reformu“?

J. Badžgoň: Je prirodzené, že takéto zoskupenie sa neustále vyvíja. Na jednej strane sú zmeny podmienené samotným fungovaním Európskej únie, na druhej strane nevyhnutnosť zmien so sebou prinášajú pristupujúce krajiny. Po prvýkrát v dejinách dochádza k spojeniu dvoch, ešte donedávna rozdielnych, politických táborov. Nemôžeme očakávať, že národy, ktoré pred 13 rokmi „budovali socializmus,“ za tento dejinne krátky čas obrátia svoje myslenie, názory a presvedčenie, a s okamžitou platnosťou a definitívne sa priklonia k myšlienke jednotného európskeho trhu. Zároveň treba mať na pamäti, že mnohomiliónový obchodno-politický priestor, ktorý bude mať 25 členov, by mal následne zjednodušiť a sprehľadniť svoje fungovanie. S touto predstavou už v decembri minulého roku vystúpil v Bruseli aj šéf Európskej komisie Romano Prodi. Hlavné výčitky súčasných „euroobčanov“ smerujú k nedostatku demokracie, proti rozsiahlej a zložitej európskej právnej úprave ako aj komplikovanej inštitucionálnej základni. Rozdiel zostáva v pohľade na prostriedky, ktorými by sa tieto „nedostatky“ v Európskej únii odstránili. Na jednej strane tu máme myšlienku akéhosi prezidenta EÚ, na druhej strane polročnú rotáciu predsedníctva pre summity. Myšlienka na vytvorenie štatútu prezidenta mi dnes pripadá predčasná. Viem si ale predstaviť stav, keď Európska komisia bude skutočným výkonným orgánom a jej predseda bude volený Európskym parlamentom a nie vyberaný vládami členských štátov.

J. Paczelt: Vieme, že vnútorná reforma EÚ je podmienkou jej rozšírenia a po hlasovaní v Írsku jej nič nebráni. Európsky konvent však pripravuje ďalšiu, hlbšiu zmenu v štruktúrach orgánov EÚ a ich právomocí. Ja to vidím tak, že stoja proti sebe dve koncepcie: viac centralizačná a viac decentralizačná. Celkom prirodzene, malé štáty, vrátane budúcich členov, teda i Slovenska, sú proti priveľkej centralizácii rozhodovania v EÚ, inými slovami, proti ďalšiemu vzrastu sily veľkých na úkor malých. Svoje slovo do priebehu diskusie o ďalších reformách povedia už aj nové členské štáty, a to je šanca aj pre nás.

V. Valach: Určite zaznamenáme podstatný posun vo vnútornej reforme EÚ, ale nie je to také jednoduché, pretože Európa šiestich, deviatich, pätnástich i dvadsiatich piatich bude úplne iná, najmä po vstupe desiatich transformujúcich sa a tranzitujúcich krajín. Som optimista, pokiaľ ide o „šéfa“ Konventu V.G. d´Estainga, ktorý už pred 30. rokmi spolu s Helmuthom Schmidtom dokázal, že je veľký Európan.

Bude po nej jestvovať stále tá istá Európa?

J. Badžgoň: Súčasné procesy v Európskej únii celkom zmenia jej tvár. Reformy, ktoré sa dajú očakávať, sú časovo zhodné s rozšírením únie. Neviem, či sme už dostatočne docenili úlohu, na ktorej sa spolupodieľame. Aktuálny vývoj nám ponúka príležitosť spolurozhodovania o budúcnosti celého regiónu. Pritom ani jedna krajina, bez ohľadu na jej veľkosť, nie je nadradená inej. Každé spoločné rozhodnutie predpokladá dohodu všetkých štátov. Spoluexistovanie je založené na vzájomnej dôvere a vyšpecifikovanie jednoznačných kompetencií medzi úniou a jej členskými štátmi musí precizovať základná ústavná zmluva.

J. Paczelt: Isteže, EÚ bude aj naďalej, určite však bude iná, ako je dnes. Minimálne bude väčšia o nové štáty. Myslím, že kompetencie medzi štátmi a úniou budú jasnejšie vymedzené, že niektoré kompetencie ostanú medzi výsostnými právami členských štátov. Budúca EÚ sa, podľa mňa, nebude priveľmi podobať na USA, členské štáty ostanú štátmi s právomocami najmä v oblasti kultúrnej a humanitárnej.

V. Valach: EÚ postupne so svojimi obyvateľmi a celým výrobným i spotrebiteľským potenciálom bude znamenať novú kvalitu nového silného „hráča“ aj v procese globalizácie. Tomu by malo nasvedčovať aj postavenie eura vo vzťahu k doláru, ale veľmi dôležitým bude popri jednotnom trhu a voľnom pohybe kapitálu, pracovných síl, tovarov a služieb aj posilňovanie spoločnej zahraničnej politiky, vrátane posilňovania európskeho bezpečnostného piliera.

Aká bude, podľa vás, reálna pozícia SR v EÚ?

J. Badžgoň: Som presvedčený o nepopierateľných dlhodobých prínosoch zo vstupu do EÚ pre Slovensko. Naša krajina za pomoci fondov únie, prínosu tvíningových programov, ako aj možnosti občanov všetko vidieť a vyskúšať takpovediac na vlastnej koži, má už teraz potenciál stať sa plnohodnotným a konkurencieschopným partnerom a členom EÚ. Z vývojového hľadiska ale nemôžeme očakávať okamžitý ekonomický prínos. Veď predpoklady hovoria o hladine inflácie okolo 6,7 % v období 2004-2006, ktorá bude postupne klesať na úroveň vyspelých ekonomík až po roku 2006. Koncentrácia na výrobu produkcie s vyššou pridanou hodnotou, príprava čoraz lepších a kvalitnejších podmienok pre príchod zahraničných investorov a popri tom aj legislatívne zabezpečenie ich dlhodobého zotrvania u nás by mohli byť tou cestou, ktorá prispeje k nášmu rovnocennému postaveniu v rámci únie.

J. Paczelt: Hm, ťažká otázka. Slovensko má síce dlhú históriu ako súčasť spoločenstva susedných národov, pravda, zakaždým bolo Slovensko navonok viac-menej neidentifikovaným spoločenstvom slušných, dobrých a pracovitých ľudí. Po desiatich - jedenástich rokoch vlastnej štátnosti bude situácia iná. Pôjde totiž o to, ako dokážeme tentoraz už ako identický celok nielen vnímať svoje záujmy súbežne so záujmami Európy, ale aj presadzovať ich v rámci európskeho súštátia. Nie, nikto nám nič nedaruje pre naše modré oči, v tomto zmysle vidím určité riziko vzhľadom na naše pridlhé „podriemkavanie“ národno-štátne, aj v rámci reálneho socializmu. Iste, lepšie by bolo, keby sme, ako naši susedia, mali dlhšie skúsenosti z riadenia štátu. Možno by sme, takpovediac, lepšie „videli za roh“. Som však presvedčený, že potenciál byť nielen dobrým, ale aj úspešným národom v rámci Európy máme. Veď sme, napríklad, majstri sveta v hokeji!

V. Valach: Počet poslancov, komisára, či počet hlasov bude odpovedať veľkosti krajiny a jej hospodárskej sile, ale z vlastných skúseností v medzinárodných organizáciách, ako je OECD a UNESCO, veľmi dobre viem, že nestačí iba fyzická prítomnosť, ďaleko dôležitejšia je kvalita účasti, kvalita stanoviska a vystúpenia, ktoré môže byť zmenšované alebo znásobované stupňom spolupráce s domácimi nadväzujúcimi inštitúciami a partnermi. Preto príprave našich vyslaných delegátov a účastníkov v orgánoch a na zasadaniach EÚ by sme mali venovať mimoriadnu, prioritnú pozornosť.

V čom vidíte plusy nášho včlenenia sa do EÚ?

J. Badžgoň: Skupina našich spoločností už niekoľko rokov pracuje v oblasti spracovávania projektových žiadostí do rozličných programov pomoci pre Slovensko. Z toho dôvodu máme vcelku aktuálne a reálne informácie o prostredí, do ktorého Slovensko vstupuje. Skrátené projektovacie obdobie rokov 2004-2006 a práce v oblasti štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu sú pre nás profesionálnou výzvou, ktorú určite využijeme a budeme v našej ďalšej práci využívať všetky doteraz získané skúsenosti.

J. Paczelt: Plusy: vyšší prílev investícií, možný rýchlejší rast ekonomiky, možnosť pracovať v zahraničí, pravdepodobne aj „ľahší zápas“ s korupciou, peniaze z európskych fondov, to všetko, a tiež niektoré iné prínosy sa plne prejavia aj v živote Devína. Obrazne povedané, mestská časť, ktorú vediem, je jedným z kupé vo vagóne zvanom Slovensko, ktorý bude zapojený na európsky vlak. Povezie sa teda tam, kde ostatné vagóny, a v nich kupé s takými pasažiermi ako predmestia Paríža, Barcelony, ako Mníchov či Dublin. A to je predsa fajn, či nie?

V. Valach: Môžem konštatovať, že bankovníctvo na Slovensku v podstate už je v EÚ, pretože z 20-tich bankových subjektov v 17-tich je zahraničný kapitál. Väčšina „materských“ bánk má sídlo v niektorej z krajín EÚ, ale existujú tu dve výzvy: pre našich pracovníkov, zvládnuť najmodernejšie technológie, mechanizmy a bankové produkty, ktoré sú štandardné v EÚ a na druhej strane pre zahraničných akcionárov, pri optimálnom stupni adaptácie zvládnuť špecifiká daného prostredia za účelom silnejšieho postavenia v náročnej konkurencii.

Integračné mínusy?

J. Badžgoň: Mínusov sa v pracovnej oblasti ani tak neobávam. Nakoľko ale naša skupina je v súčasnosti už dosť veľkým zamestnávateľom, treba myslieť aj na našich zamestnancov. Všetci sa musíme priučiť, ako pracovať v inom legislatívnom prostredí. Rozšírený profesionálny záber a načrtnuté možnosti sú pre nás výzvou do ďalších rokov.

J. Paczelt: Iste, existujú aj integračné mínusy či nevýhody. Pravdepodobne rýchlejšie porastú ceny potravín ale aj bytov, obávam sa trochu našej konkurenčnej schopnosti a kvót pre našich poľnohospodárov. Možno si nebudeme môcť štrngnúť aj niektorým z našich dobrých vín, a možno tí najschopnejší odídu do sveta. To je, napokon, náš večný osud, naši nadaní ako kŕdle havranov odlietali aj v minulosti. A pokiaľ ide o stratu časti štátnej suverenity? Ak sme svedkami častého tápania našich najvyšších, ich nespôsobilosti rázne konať, možno to ani nebude také zlé. Viem si predstaviť, ako podaktorí zodpovední sa radi zbavia nepríjemnej zodpovednosti. Pravda, kompetencie, práva a zodpovednosť miest a obci ostanú nedotknuté, z tohto pohľadu nijakých väčších negatív sa neobávam.

V. Valach: Jednoznačne je to nebezpečie pri veľkej rýchlosti zmien nezachytiť vlak a „zostať na stanici“, čo prináša aj mnohé osobné a životné traumy.

Dajú sa tie mínusy vnímať ako výzva obyvateľstvu?

J. Badžgoň: Prirodzene, ale tu by som podotkol, že obyvateľstvo, to nie sú iba ľudia pracujúci v medzinárodnom prostredí. Chápem obavy dnešných i nastávajúcich dôchodcov, dlhšie nezamestnaných, ako aj tých, ktorí si uvedomujú svoje profesionálne nedostatky, ktoré z mnohých (častokrát ekonomických) dôvodov nemôžu individuálne riešiť. Tu by mal nastúpiť s pomocnou rukou štát a pomôcť tým, ktorí chcú pracovať a ďalším vzdelávaním zmeniť svoju profesiu. Teda, vstup do EÚ je na jednej strane veľkou výzvou a na druhej veľkou obavou z neznáma.

J. Paczelt: Fakt, že naše malé Slovensko môže byť, a ja verím, že aj bude, rovnocennou súčasťou rodiny európskych národov, je pre nás všetkých dostatočnou výzvou. Dňom vstupu do EÚ, popri všetkých tých mínusoch, prestaneme byť okrajovou perifériou Európy. Poviem to tak, že získame miesto pri stole, kde prebieha hostina za účasti Nemcov, Rakúšanov, Francúzov, Britov, Talianov a našich susedov. Keď sa na to pozrieme historickou retrospektívou, predpokladám, že naši predchodcovia ako bernolákovci, štúrovci, Štefánik, Hodža, Hlinka a ďalší, by našej generácii takúto šancu závideli.

V. Valach: Jednoznačne áno. Je to nový geografický priestor, nevyhnutnosť študovať jazyky, komunikácia, mobilita, ale aj trajektória na zvýšenú životnú úroveň. Ale za podmienky zvýšenia výkonnosti.

Zmení vstup do EÚ niečo vo vašom osobnom aj profesionálnom živote?

J. Badžgoň: Verím, že áno. Predovšetkým nás niečomu novému naučí a vedomosti, to je niečo, čo vám nikto nevezme. Zväčší sa „životný“ aj podnikateľský priestor a postupne sa všetci staneme „euroobčanmi“ pri zachovaní svojej národnej jedinečnosti.

J. Paczelt: Iste, v živote každého sa dačo zmení. Naša „vlasť“ sa zväčší od Sniny až po Atlantický oceán, ak to dokážeme, a prečo by sme to nedokázali, všade tam budeme ako doma. No a v našich peňaženkách budú eurá, za ktoré si pokojne dáme večeru v reštaurácii Presbourg v srdci Paríža. Iste, iste, nič nebude zadarmo, bude nás to stáť veľa potu, aby sme mali tých eur čím viac. Nároky na náš život vzrastú, no aspoň tak postupne vzrastú aj výhody, ktoré nám členstvo v EÚ dá. Lebo možno už naša generácia sa dožije časov, keď aj naše platy sa priblížia európskym.

V. Valach: V osobnom živote ani veľmi nie, pretože za 37 rokov v bankovníctve a za 10 rokov pobytu vo Francúzsku mám veľa priateľov a partnerov vo Francúzsku, v Českej republike, v Rakúsku i v ďalších krajinách. V profesionálnom živote budeme musieť podstatne prehĺbiť spoluprácu s Asociáciami bánk v jednotlivých členských krajinách EÚ ako aj s Federation bancaire v Bruseli.

Peter Kasalovský