Nástrahy vojnového plánu Š

Vojna v Iraku bude dlhšia a krvavejšia

Vojna dnes už vstúpila do 12. dňa a čím dlhšie trvá, tým vzdialenejší sa zdá byť jej koniec. Ak pred začiatkom spojeneckého útoku rôzni západní vojenskí analytici a „zdroje blízke Pentagónu“ hovorili o dobytí Bagdadu za tri dni, po prvých skúsenostiach s pozemnými bojmi 5-6 dní stačilo len na obkľúčenie Bagdadu. Dnes si termín bitky o hlavné mesto už nikto netrúfne odhadovať. A nielen to. Spojenci pripúšťajú, že nebudú mať dosť síl na ťažké pouličné boje, a presúvajú do oblasti stotisíc nových vojakov.

Nenaplnil sa teda plán A amerických plánovačov, podľa ktorých iracký ľud bude vnímať invázne vojská ako osloboditeľov a povstane proti Saddámovi Husajnovi. Nenaplnil sa ani plán B, podľa ktorého iracké jednotky budú pasívne čakať vo väčších mestách, kým spojenci prídu a zaútočia na nich. V skutočnosti sme svedkami akéhosi plánu Š, v ktorom Iračania vnímajú Američanov a Britov ako agresorov a v nehostinnom prostredí púštnych búrok fanaticky proti nim bojujú. Lojalitu režimu prejavujú šíiti, inak Saddámovi nie príliš naklonení, dokonca aj časť irackej emigrácie sa vracia do vlasti, aby bojovala proti „osloboditeľom“.

Predlžovanie konfliktu prehlbuje hrôzy vojny. Spojenci už teraz oficiálne priznávajú vyše 50 obetí a vyše 100 zranených. Nemôže byť pochýb o tom, že ich ľudské straty sa v konečnom dôsledku budú vyjadrovať v stovkách, ak nie aj v tisícoch. O irackých vojenských obetiach nie je dostatok informácií, no vzhľadom na ich fanatickejší spôsob boja a slabšiu výzbroj sa dá odhadovať, že sú niekoľkonásobne vyššie ako spojenecké. No, najsmutnejší pohľad je na osud civilistov. Podľa irackých oficiálnych zdrojov počet ľudí, ktorí zahynuli v spojeneckom bombardovaní miest, sa pomaly blíži k tisícke. Okrem toho civilisti trpia nedostatkom vody a potravín, o psychických dôsledkoch neprestávajúcich bombových útokov nehovoriac.

Pravda, z vojensko-strategického hľadiska doterajšie výsledky spojencov vôbec nemožno označiť za fiasko. Kurdský sever krajiny je už pod ich kontrolou a s pomocou miestnych Kurdov zrejme úspešne pokračujú prípravy na otvorenie nového frontu. Získavanie kontroly nad juhom Iraku síce prebieha pomalšie, ako sa predpokladalo, no aj v tomto smere sú spojenci relatívne úspešní. Netreba zabúdať, že práve na juhu a severe krajiny sú hlavné iracké ložiská strategických surovín. Čiže útok na Bagdad nemusí byť až takou horúcou prioritou. Čas v každom prípade hrá pre spojencov a nie pre izolovaný iracký režim. Až príliš nápadné je, že jediné, na čom sa Bezpečnostná rada OSN dokázala dohodnúť, je obnovenie programu Ropa za potraviny.

Pri takomto vývoji jediné otázniky nad ďalším vývojom konfliktu majú skôr morálny charakter. Ako sa svetová verejnosť bude pozerať na vyhladované miliónové iracké mestá, ktoré pod spŕškou bômb dlhodobejšie vzdorujú spojeneckému obkľúčeniu? A tiež bude zaujímavé sledovať, ako sa spojenci budú pozerať na pokusy rôznych medzinárodných organizácií zabrániť humanitárnej katastrofe. Zásielky vody a potravín Iračanom nie sú totiž celkom v súlade s taktikou, ktorá chce vyčerpať obrancov miest.

A zbrane hromadného ničenia? O tých sa zrejme bude viac hovoriť až ku koncu vojny.

Rastislav Boldocký