ZÁZRAČNÝ MEŠEC

Nepretieklo veľa vody Dunajom a návrh financovania prvých desiatich dní práceneschopnosti zamestnávateľmi je opäť na stole. Keď sa pred poldruha rokom pripravoval zákon o sociálnom poistení, stálo sociálnych partnerov (zamestnávateľov rovnako ako odborárov) spolu s ministerstvom hospodárstva veľa úsilia, kým sa im podarilo dosiahnuť vypustenie návrhu, aby zamestnávateľ hradil chorému zamestnancovi náhradu príjmu za prvých 10 dní práceneschopnosti. Vláda ním chcela pôsobiť proti zneužívaniu poistného systému tými zamestnávateľmi, ktorí v čase prestojov „pošlú“ pracovníkov na "péenku“. O tom, že problém treba riešiť tam, kde vzniká a „netrestať“ všetkých ostatných, sme v čase, keď bol tento návrh horúci, hodne písali. Ten čas sa opäť vrátil, pretože sme ho v oprášenej podobe našli v návrhu stratégie podpory rastu zamestnanosti, ktorá predpokladá aj novelizáciu zákona o sociálnom poistení. V zdôvodnení sa hovorí, že súčasný systém je nákladný a zneužíva sa. Preto by mal nastúpiť "čistý poistný systém“, práceneschopní by dostávali dávku určenú ako pevné percento vymeriavacieho základu, a to po dvoch či troch dňoch. Do 10 dní by však túto dávku hradili zamestnávatelia. Možno sa iba čudovať, ako môže vláda, ktorá deklaruje ako svoj cieľ zlepšenie podnikateľského prostredia, chcieť uvaliť na zamestnávateľov platby, ktoré sú maximálne neproduktívne. Ako k tomu príde zamestnávateľ, že má platiť človeka, ktorý nepracuje? Veď výpadok

pre chorobu

mu spôsobuje problémy sám osebe: musí zreorganizovať prácu, nájsť náhradnú pracovnú silu a aj ju zaplatiť. Ak uvážime, že náhrada sa len zriedkavo vyrovná pracovníkovi, ktorý svoje miesto zastáva dobre a má s ním skúsenosti vyplývajúce zo sústavného vykonávania tejto práce, je jasné, že zamestnávateľovi nemôže byť jedno, či jeho kmeňový pracovník je chorý alebo nie - ešte aj v prípade, že ho počas „péenky“ platiť nemusí. Zneužívanie systému treba likvidovať tam, kde vzniká. Nie je to predsa zamestnávateľ ani zamestnanec, ktorí indikujú práceneschopnosť. Alebo sme už takým chorým národom, že každému z nás, ak sa objavíme v ordinácii, doktor nejakú tú chorobu na maródovanie nájde? Čo robia posudkoví a revízni lekári? A ako by sa stavali ku krátkodobým maródkam? Záležalo by im na peniazoch zamestnávateľov rovnako ako na peniazoch nemocenského fondu, ktorý ich platí? Ak uvážime, že denne je v stave práceneschopných priemerne viac ako 100-tisíc osôb, celoštátny priemer trvania jedného prípadu PN je

asi 30 dní

a rátame s tým, že by sa poskytovala dávka vo výške 55 % príjmu, pri priemernej mzde 13,5-tisíc Sk to znamená, že by zamestnávatelia zaplatili nepracujúcim zamestnancom za každý pracovný a pre chorobu neodpracovaný deň spolu viac ako 12 mil. Sk. Na úkor investícií do výroby a do miezd pracujúcich. V návrhu stratégie sa síce hovorí o adekvátnom znížení daňového a odvodového zaťaženia s doplnením "vhodných systémov produktov zmluvného komerčného poistenia“, to však bude výhodné viac pre komerčné poisťovne ako pre ostatných zamestnávateľov. Deklaruje sa v nej tiež venovanie osobitnej pozornosti boju proti podvodom a korupcii, okrem iného aj v oblasti nemocenského poistenia. Možno len podporiť to, že preukázanie podvodu alebo nepravdivých údajov pri uplatňovaní nároku na financie z verejných zdrojov budú razantnejšie postihované trestnoprávne a zároveň budú nasledovať finančné postihy. Porušenie liečebného režimu pri pracovnej neschopnosti bude dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, čo je v poriadku. Prečo si však ministerstvo práce myslí, že zamestnávatelia vládnu onomu zázračnému rozprávkovému mešcu, z ktorého sa vysype toľko dukátov, koľko treba, zostáva pre nás záhadou.

Zuzana Krútka