Kto a čo pôsobí demotivačne

Každý deň sa stretávame s prejavmi dobrých úmyslov, či už politikov, alebo reprezentantov rozličných organizácií, ktoré sa domnievajú, že ich činnosť má vplyv na dianie v tomto štáte. V hospodárskej oblasti sú to hlavne vyjadrenia ministrov financií, hospodárstva a pôdohospodárstva, ktoré sú monitorované. Podľa mňa sme dodnes neprerušili tradíciu obsadenia týchto postov tými, ktorí nemajú najlepšie predpoklady túto prácu zvládnuť. Treba tiež priznať, že tí, ktorí sa vydávajú za zástupcov podnikateľskej sféry, tiež nie sú hviezdami a ich legitimita je vzhľadom na výsledky, ktoré sa im podarilo dosiahnuť, dnes určite nižšia ako kedykoľvek v minulosti.

Keď sa zamyslíme nad situáciou, v ktorej sa každý, kto sa u nás rozhodne podnikať, nachádza, tak nie je jednoznačné, že sa v tejto situácii dotyčná osoba rozhodne podnikať tak, ako to predpisuje zákon. Či sa to niekomu páči alebo nie, ľudia sú obdarení rozumom a majú tendenciu prijímať racionálne rozhodnutia. Ďalej sú ľudia, podľa mňa, málo motivovaní vyhrážkami zo strany štátu, ba naopak, tieto vyhrážky majú ten efekt, že podnikateľ stráca pocit spoluzodpovednosti za veci, ktoré sa ho bezprostredne netýkajú. Dnes máme stav, že ten, kto nesplní napríklad všetky registračné povinnosti voči administratívnym zložkám štátu pri legálnom vstupe do podnikania, riskuje pokuty vo výške desať miliónov korún. Namiesto toho, aby sme sa snažili ľuďom, ktorí chcú niečo riskovať, pomôcť, začíname proces demotivácie.

Som presvedčený o tom, že tí, ktorí sa dnes rozhodnú podnikať načierno, riskujú podstatne menej ako tí, ktorí si myslia, že naše zákony im umožňujú podnikať tak, ako to tvrdí ústava. Vezmime si ako príklad situáciu, keď vlastníci akciovej spoločnosti chcú rozhodnúť o znížení základného imania spoločnosti. Takéto rozhodnutie môže mať dve príčiny. Prvou príčinou môže byť to, že spoločnosť pre svoju činnosť už nepotrebuje pôvodne stanovenú výšku základného imania a akcionári môžu tieto prostriedky využiť lepšie inde. V tomto prípade je namieste, že veritelia môžu takéto znižovanie ovplyvniť, pretože sa menia predpoklady, za ktorých sa stali veriteľmi spoločnosti. Dnešný zákon vyhovuje tomuto postupu.

Druhou, a menej prozaickou potrebou znížiť vlastné imanie, je potreba takejto úpravy vtedy, keď spoločnosť vykazuje stratu a jej rezervy nepostačujú na jej krytie. Dnešný zákon s týmto, v trhovej ekonomike bežným javom, samozrejme, nepočítal. Namiesto toho, aby sme mali zavedenú povinnosť úpravy základného imania spoločnosti voči faktickému stavu, máme dnes procedúru identickú ako vtedy, keď akcionári znižujú vlastné imanie dobrovoľne. Táto nelogickosť má vlastne za následok to, že záujmy veriteľov sú priamo ohrozené znením zákona bez toho, aby to mal podnik v úmysle. Dnes stačí, aby jeden z veriteľov nesúhlasil so znížením a podnik, ktorý už dávno nemá vlastné imanie, nikdy nemôže zaregistrovať to, že ho už nemá!

Je zjavné, že ľudia, ktorí navrhli a schválili platný zákon, nemali patričné podnikateľské znalosti (alebo jednoducho prekladateľ do slovenského jazyka z jazyka iného nepochopil nemeckú definíciu a myslel si, že sa ten odsek v predlohe jednoducho opakuje). Od politikov sa však nedá očakávať, že vždy všetkému rozumejú a je pochopiteľné, že zákony nie sú vždy perfektné. Problém vidím v tom, že tí, ktorí zastupujú podnikateľov v procese prípravy zákonov, nie sú kompetentní. Kvalita podnikateľského prostredia nemôže byť otázkou iba pre politickú alebo úradnícku elitu. V prvom rade je závislá od našej schopnosti presadiť to, čo presadiť chceme a od našej schopnosti nenechať sa reprezentovať tými, ktorých cieľom je sociálny zmier za každú cenu.

Alexander F. Zvrškovec