Mylná je predstava o NS SR?

Nedávno potvrdil Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu, ktorým boli traja slovenskí riaditelia uznaní vinnými za škodu, ktorú spôsobili akciovej spoločnosti pri výkone svojich funkcií. Jednoduchý obchodný prípad sa slovenskému systému spravodlivosti podarilo premeniť na trestný čin. Táto, podľa názoru súdu, poškodená spoločnosť, bola v roku 1992 založená FNM SR. Fond ako zakladateľ si do jedného roku nesplnil svoj zakladateľský záväzok, vyplývajúci z povinnosti uhradiť výšku základného imania, ktorú uviedol v zakladajúcich dokumentoch.

Po uplynutí tohto obdobia začala spoločnosť od fondu vymáhať jeho záväzok voči spoločnosti. FNM SR navrhol spoločnosti, že uhradí svoj záväzok akciami Reštitučného fondu tak, ako mu to bolo umožnené počas prvého roku po upísaní akcií. Spoločnosť namietala, že hodnota akcií po viac ako jednom roku už nie je taká, aká bola pri upísaní a žiadala, aby fond uhradil svoj záväzok buď v hotovosti, alebo akciami Reštitučného fondu v tej výške, ktorá zodpovedá aktuálnej výške záväzku fondu.

Fond nesúhlasil s takýmto riešením a spoločnosť nevidiac iné východisko, ako vymáhať svoju pohľadávku, podala spolu s inými spoločnosťami v tej istej situácii žiadosť na vyhlásenie konkurzu na FNM SR. Príslušný súd v Bratislave žiadostiam vyhovel a začal konanie. Slovenský parlament, prekvapený razantnosťou súdu, ukázal tiež svoju dynamiku. Na mimoriadnej schôdzi prijal mimoriadny zákon, ktorý znemožnil veriteľom vymáhať svoje pohľadávky od fondu, pretože ustanovil, že voči FNM SR nemôže byť vedené konkurzné konanie. Niekoľko akciových spoločností sa však dohodlo, že budú pokračovať vo vymáhaní svojich pohľadávok voči fondu cestou zástupcu. Dohodla sa stratégia vymáhania a zástupca začal s politickým lobingom, podporeným sériou článkov v denníkoch, hovoriť o tom, aké je nebezpečné, keď štát manipuluje systémom tak voľnej konkurencie, ako aj práva.

V roku 1996 FNM SR nakoniec podľahol kolektívnemu tlaku a uhradil svoj záväzok z roku 1992 všetkým podnikom, ktoré boli zastúpené spoločnou profesionálnou organizáciou na vymáhanie pohľadávok. Pre podnik, ktorým sa slovenské súdy zaoberali, znamenal výsledok pripojenia sa k takémuto spôsobu vymáhania výšku vymoženej sumy, ktorá zodpovedala trojnásobku pôvodnej pohľadávky.

Ako odmenu za vymoženie pohľadávky a vymoženie úrokov z omeškania dostal zástupca odmenu zodpovedajúcu 18 % z vymoženej sumy.

Podľa názoru krajského a potom Najvyššieho súdu SR poškodilo predstavenstvo spoločnosti, ktorá vymáhala svoju pohľadávku od FNM SR, spoločnosť tým, že bezdôvodne uhradila odmenu zástupcovi za jeho prácu pri vymáhaní. Toto absurdné rozhodnutie je dnešnou realitou slovenského právneho systému. Rozhodnutie bolo prijaté napriek tomu, že tzv. poškodená spoločnosť nikdy právnou cestou nevyjadrila tento názor, a že žiadny jej orgán nikdy nevyužil dostupné právne prostriedky na vymáhanie eventuálnej škody! Slovenským podnikateľom, členom orgánov činných v trestnom konaní a aj ministrovi spravodlivosti je na mieste pripomenúť, akým spôsobom sa dá „použiť“ slovenský právny systém v prípade, že niečo chcete dosiahnuť.

Prvým stupňom obťažovania obchodných alebo politických antagonistov je obťažovanie cestou udania.

V našom prípade stačil jeden zamestnanec podniku, ktorý nebol členom žiadneho orgánu, ale bol ochotný žiadať o policajné prešetrenie výšky odmeny za vymáhanie pohľadávky. Odmena sa mu zdala vysoká a bol presvedčený, že ide o trestný čin. Jeho záujem vzbudila kópia mandátnej zmluvy medzi spoločnosťou a jej zástupcom pri vymáhaní. Mandátna zmluva bola určená ako podklad potvrdzujúci zúčtovanie záväzku.

Napriek tomu, že slovenský právny poriadok nevyžaduje žiadnu formu mandátnej zmluvy a nereguluje ani jej obsah, sa jeho názor stal rozhodujúcim pri rozhodnutí súdu. Človek, ktorý nebol pri tom, a nevedel ani o čo ide, sa stal rytierom našej spravodlivosti. Na česť orgánom činným v trestnom konaní treba povedať, že keď polícia prešetrila toto podanie, došiel zodpovedný prokurátor k názoru, že nebol spáchaný trestný čin a vec sa odložila.

Druhým stupňom obťažovania je použitie známych, ktorí sú zamestnaní v rezorte ministra spravodlivosti. Odložené veci sa znovu otvoria a nevyhovujúci vyšetrovatelia a prokurátori sa vhodne vymenia. V tomto prípade sa tak stalo a nechám na ministra, aby si zistil, koho pričinením. Účelom je to isté, ako v prvom prípade - zvýhodniť svoju rokovaciu alebo nátlakovú pozíciu. Tragédiou je, keď sa na to používa štátny právny systém. V prípade, že sa nedosiahne dohoda, je prokurátor nútený dotiahnuť vec až na súd.

Finále je, keď sa prokurátorovi podarí dotiahnuť vec pred sudcu, ktorý vie, kde patrí. Nikoho, a definitívne nie sudcu, netrápi, že vec, ktorú prejednáva, nepatrí do trestného, ale do obchodného práva. Minimálne by mal byť niekto poškodený, a tento poškodený by mal byť reprezentovaný na súde. Žiadny orgán tzv. poškodeného podniku nikdy nevyjadril, že došlo k jeho poškodeniu. Keď sa súd rozhodne vydať sa touto cestou, musí existovať buď závislosť, vydieranie, odmena, alebo iba nekompetentnosť.

Je zjavné, že na slovenskom súde stačí domnienka, že niekto bol alebo mohol byť poškodený. Pripomína to pomery v roku 1946, keď národný súd a ľudové súdy hľadali budúcich nepriateľov Klementa Gottwalda.

Pre tých, ktorí sa domnievajú, že Najvyšší súd SR je inštitúciou, ktorá garantuje chod spravodlivosti, musím oznámiť, že ich domnienka je s veľkou pravdepodobnosťou mylná.

Nakoniec mi zostáva iba niekoľko úvah o tom, čo mohlo spôsobiť tento vývoj a kto mohol mať záujem na tom, aby veci dopadli tak, ako dopadli. V roku 1996 sa akcionárom podniku stávajú spoločnosti blízke Devín banke. Osoby priamo zaangažované vo vedení banky alebo ich manželky sa po tomto roku dostávajú do vedenia podniku. Iba správca konkurznej podstaty Devín banky vie presne, koľko stoviek miliónov korún prešlo cez podnik a kedy budú vrátené. Slovenský súd nikdy nepreveril príčiny sporov medzi akcionármi a ani dôvody, prečo jednali tak, ako jednali. Možno by tento spor mal zaujímať aj vyšetrovateľov kriminality spojenej s pádom banky, pretože páky a ľudí, ktorí boli použití, sa môžu použiť znovu.

Mojou ambíciou nie je niekoho súdiť alebo nad niečím špekulovať. Chcem iba otvoriť debatu o práci našich súdov a prokuratúry. Rád by som veril tomu, že sa ministrovi spravodlivosti podarí presvedčiť podnikateľskú verejnosť o tom, že náš právny systém je v rukách štátu a nie v rukách záujmových skupín, ktoré sa okrem politiky venujú aj podnikaniu.

Alexander F. Zvrškovec