Úvahy na tému outsourcing

Jedným z termínov, ktorý sa u nás začal používať v súvislosti so zmenou spoločenského a hospodárskeho prostredia, je outsourcing. Metóda outsourcingu neznamená v podstate nič iné, ako zabezpečovanie dodávok, hmotných aj nehmotných, dodávateľským spôsobom. Znie to však novátorsky a sú aj takí, ktorí metódu outsourcingu využívajú za každú cenu (nech to stojí čokoľvek a najlepšie čo najviac). Nejde, prirodzene, o súkromné obchodné spoločnosti, ale o tie organizácie, ktoré „gazdujú“ so štátnymi alebo s pridelenými prostriedkami. Cieľom takého konania, pri vytvorení zdania konania v záujme organizácie, je prihrávanie zákaziek spriazneným firmám a, pochopiteľne, aj získanie osobného prospechu toho, v koho kompetencii je možnosť prideliť takúto zákazku alebo jej pridelenie ovplyvniť. Ide o vysokoodbornú činnosť, ktorej cieľom je vyhľadať a realizovať príležitosti aj napriek ich spoločenskej nevýhodnosti. Títo špecialisti a ich ochrancovia prosperujú, lebo oni sú vládcovia. Tých, ktorí by vyjadrili svoj nesúhlas, môžu

ľahko zlikvidovať,

napríklad v rámci vykonania organizačných zmien. Preto mnohí, aj keď so zaťatými zubami, mlčia. Ich existencia a zabezpečenie rodiny sú predsa len väčšou prioritou, keď navyše by mali fungovať orgány (dozorné a správne rady), ktoré činnosť manažmentu majú kontrolovať a usmerňovať. Tieto nadriadené a kontrolné orgány by sa nemali zameriavať iba na kontrolu dodržiavania platných noriem (napríklad zákon o verejnom obstarávaní), ale mali by dôsledne kontrolovať, či objednané dodávky tovarov a služieb sú pre organizáciu vôbec potrebné alebo či z dlhodobého hľadiska nedôjde k zápornému finančnému efektu v dôsledku zabezpečenia dodávok formou outsourcingu.

Príkladov z nášho nekultivovaného prostredia je množstvo, od platieb za celoročnú pohotovosť odpratávania snehu po pokus urobiť miliardové kšefty s dodávkami súprav na trate, ktoré sa majú rušiť. To sú možno extrémne prípady, keď ide o dodávku niečoho, čo vôbec v danej situácii nie je potrebné. Je však množstvo takých prípadov, keď sa platí za externé služby (veď sa ušetrilo znížením stavu zamestnancov), aj keď to nie je ekonomické. Obdobne je to aj so „šetrením“ napríklad v prípadoch predaja doškoľovacích, rekreačných a iných zariadení, keď sa ušetrí na prevádzkových nákladoch. Efektom je potom často

preplácanie nájmu

priestorov na školenia, ale hlavne vytvorenie podmienok na podnikanie spriazneným osobám, keď predávané zariadenia kúpia za zlomok trhovej ceny. Osobitnou a zvlášť zaujímavou oblasťou pre nečestné konanie s využitím outsourcingu sú služby v oblasti informačných technológií, najmä oblasť tvorby a údržby aplikačného programového vybavenia, náklady, ktoré je možné pomerne ťažko objektivizovať. Pri zabezpečovaní dodávok formou outsourcingu by sa mali zvážiť všetky okolnosti, najmä možné nebezpečenstvá a negatíva, o ktorých sa bežne nehovorí. Jednostranná či neprimeraná orientácia na zabezpečovanie potrieb prostredníctvom outsourcingu môže byt nesprávna, neekonomická a potenciálne aj ohrozujúca funkčnosť organizácie, najmä v prípade dodávky aplikačného programového vybavenia pre procesy vyžadujúce podporu informačných technológií. Dôvody, ktoré by mali zmierňovať nadšenie zodpovedných (kompetentných?) pre outsourcing:

- Obchodné spoločnosti pri plnení zmluvného vzťahu poskytujú služby s cieľom vytvárať zisk. V takýchto spoločnostiach, najmä v oblasti informačných technológií, sú náklady na mzdy pomerne vysoké, čo spolu so zohľadnením ostatných, do fakturácie zahrnutých položiek (DPH, zisk), je premietnuté do nákladov odberateľa.

- Obchodné spoločnosti pri tvorbe nehmotných produktov, najmä aplikačné programové vybavenie, spravidla vyžadujú informácie od zamestnancov odberateľa (často opakovane tie isté, pri zmene dodávateľa alebo pri zmene jeho pracovníkov) a súčinnosť zamestnancov odberateľa pri testovaní a zavádzaní produktov, takže fakturované náklady nezodpovedajú investovaným zdrojom (teda aj použitým ľudským kapacitám zamestnancov odberateľa).

- Odberateľ sa stáva závislý od externých dodávateľov, ktorí si potom môžu diktovať podmienky, prípadne je ťažko proti nim použiť sankcie, ak nedodajú kvalitný produkt alebo ho nedodajú včas. Aj keby súčasťou softvérovej dodávky boli zdrojové texty programov a ostatná programová dokumentácia, ich naštudovanie a modifikácia zamestnancami odberateľa v prípade potreby vykonania úpravy programového produktu by si vyžiadali neúmerne dlhý čas.

Outsourcing je možné (vhodné) využívať na štandardné služby (práce a hmotné dodávky), ktoré sú z hľadiska dodávateľa principiálne nemenné, bez ohľadu na charakter činnosti odberateľa (upratovacie služby, dodávka stravy, informačných technológií, štandardných SW balíkov vrátane ich prípadného prispôsobenia podmienkam odberateľa - napríklad správa majetku, účtovníctvo atď.). Outsourcing

nie je vhodný

v prípadoch, keď sa rieši špecifická problematika. Je vhodný iba v prípadoch, keby zodpovedný riešiteľ a znalec problematiky (s nevyhnutne veľkým tímom spolupracovníkov odberateľa) využíval v subdodávke kapacity externého dodávateľa na zabezpečenie nárazových prác nad kapacitné možnosti odberateľa, bez toho, aby u dodávateľa bolo know-how celého riešenia.

Pri rozhodovaní o spôsobe zabezpečovania produktov (tovarov a služieb) nemožno ani mechanicky prebrať model zo zahraničia. V prípade, ak by ním malo byť zabezpečovanie tvorby a údržby aplikačného programového vybavenia prevažne dodávateľským spôsobom, potom treba zohľadniť skutočnosť, že transformujúce sa prostredie SR je významne odlišné od prostredia krajín so stabilizovaných právnym poriadkom, čo vyvoláva prakticky sústavne potrebu operatívnych zásahov do prevádzkovaného programového vybavenia. Z uvedených dôvodov by sa malo zvažovať, či je výhodnejšie mať vlastný tím vývojových pracovníkov alebo sa orientovať na outsourcing. Veď napríklad zákazka za 150 mil. Sk by

zaplatila tím

vlastných vývojových dvadsiatich pracovníkov (pri mesačnej mzde s odvodmi 30-tisíc korún/pracovník) na dvadsať rokov. Nezohľadnené náklady na potrebné priestory, techniku by boli kompenzované zvýšenou operatívnosťou pri zabezpečovaní prác vlastnými, prostredia znalými a problematiku ovládajúcimi zamestnancami. Navyše by bolo vylúčené ohrozenie funkčnosti organizácie a vytváranie stresových situácií z časovej tiesne v dôsledku potreby riešenia zmluvných vzťahov s externým dodávateľom.

Nevhodný outsourcing je jedna z metód ako „autsorsnút“ cudzie zdroje (rozumej zdroje daňových poplatníkov). Je to metóda tunelovania, pre ktorú, ako sa zdá, už existujú aj špecialisti, ktorých najdôležitejším kvalifikačným predpokladom je absencia morálky. V súvislosti s touto a inými formami zlodejčiny ešte niekoľko možných súvislostí z pohľadu občana, nemakroekonóma. Podľa štátneho rozpočtu sa má rast HDP v roku 2003 realizovať hlavne prostredníctvom exportu a predpokladá sa, že spotreba domácností bude stagnovať. Spotreba domácností však má dlhodobo nepriaznivú tendenciu skôr klesania ako rastu, a to aj vďaka kriminálnemu konaniu rôznych „reformátorov“ v bielych golieroch. Rôzni privatizátori a tunelári (Devín banka a nelicencované finančné spoločnosti) a tiež zlodeji-outsouceri nemajú problémy s utrácaním obrovských súm, kým pospolití, a pokiaľ majú prácu, tak drobní ľudia práce živoria. Spotreba domácností nedáva v našich podmienkach za súčasnej situácie

skutočný obraz

o životnej úrovni občanov, lebo spotreba domácností, keď si jeden vagabund kúpi auto za 1,5 milióna, je taká, aká by bola, ak by si päť rodín kúpilo auto po 300-tisíc korún. Obdobne to bude aj pri stavbe domov, predaji elektroniky, dovolenkách, luxusnom oblečení a podobne. V súvislosti so stagnujúcou spotrebou je ako ukazovateľ výrečnejší rastúci počet chudobných. Časť, možno polovica, ukradnutých peňazí skončí na zahraničných kontách a v nehnuteľnostiach kúpených v zahraničí. Tieto peniaze nerozhýbu domácu produkciu, takisto, ako ju nerozhýbu ani peniaze vynaložené na Slovensku za luxusný tovar, ktorý je prakticky všetok importovaný zo zahraničia. Kto zo zlodejov si kúpi televízor z Oravy alebo napríklad relatívne lacný nábytok vyrobený na Slovensku, kupujú luxusný tovar zo zahraničia.

Liekom na všetky problémy na oživenie hospodárstva by mali byť zahraničné investície. Treba s tým do určitej miery súhlasiť, ale ak by nebolo nezákonného exportu vytunelovaných a vyoutsourcovaných peňazí (reprezentovaných v prvom prípade hodnotami vytvorenými v minulosti a v druhom priebežne odvádzanými daňami) slovenských občanov, aj potreba zahraničných investícií by bola menšia, a takisto aj vplyv

cudzích záujmov

na naše prostredie. Divoký proces privatizácie by nemusel byť taký hektický, aby sa získali prostriedky na zaplátanie štátneho rozpočtu a investori by možno nielen výhodne nakupovali, ale aj vo väčšej miere vytvárali nové pracovné miesta, nielen racionalizovali a bezohľadne zvyšovali mieru zisku pri vyplácaní čo najnižších miezd, veď je dosť nezamestnaných, ktorí podhodnotenú prácu radi prijmú (to nie je, pochopiteľne, prípad tých spoločností, ktoré prežívajú len tak-tak a vyplácanie súčasnej minimálnej mzdy je pre nich nevyhnutné). Zdá sa, že pokiaľ nie je ochota alebo schopnosť urobiť nápravu s kriminálnikmi, rozkrádačmi a podvodníkmi (bez ohľadu na ich príslušnosť k ľavici alebo pravici) vlastnými vnútornými silami, vstup do nadnárodných štruktúr bude jedinou možnou cestou urobenia aspoň čiastkovej nápravy. Z dlhodobého hľadiska bude skutočnosť, že sme súčasťou kultivovaného globálneho prostredia, regulovať „lokálnych grázlov“ a neumožní im nekontrolovane svojvoľne konať v rozpore s morálkou a so zákonom.

(Cobing)