AKO SA STAŤ PRIATEĽMI, ALE AJ SPOJENCAMI

Všetky štáty a ich národy majú priateľské a spojenecké zväzky s inými štátmi. Vo väčšine prípadov o nich rozhodnú konkrétne vlády pod vplyvom udalostí viac či menej revolučných, a podľa aktuálnej verejnej mienky. Keď sú partnerské a vzájomne prospešné, ale aj z vôle väčšiny, tak majú dlhý život. Nikdy v dejinách však neboli idylické a bez problémov.

Rovnako ako v živote jednotlivca, tak aj vzťahy medzi štátmi a ich národmi sú priam zákonite podrobované skúškam pevnosti. V neľahkých či skôr v kritických situáciách z hľadiska riešení problémov dvoj- a viacstranných by sa o nich malo však hovoriť ako o skúškach správnosti, lebo práve po nich dochádza buď k spevneniu zväzkov, alebo k ich ochabnutiu.

Napriek zložitostiam štátnych priateľstiev a spojenectiev, tak sú vždy vecou charakteru a presvedčenia väčšiny a jej reprezentácie. Obojstranne, či už ide o množinu desiatok miliónov občanov alebo o tú našu 5,3-miliónovú. A treba dodať, že aj tá naša malá množina môže mať v porovnaní s nepomerne väčšou a zo všetkých stránok silnejšou rovnakú príťažlivosť.

Neraz v dejinách, a netreba sa do nich ponárať veľmi hlboko, boli vytvorené také vzťahy medzi štátmi a ich národmi, že boli vnímané ako večné. Boli však krehké, nech už máme na mysli ktorékoľvek štátne vzťahy fungujúce pomocou barlí. Jednak sa minuli tí, čo ich založili trebárs v dobrej vôli alebo pod nátlakom, a potom sa nevyvíjali partnersky a vzájomne prospešne.

Pokiaľ majú byť štátne priateľstvá a spojenectvá pevné, tak nemôžu byť budované formálne a už vôbec nie jednosmerne. Oficiálne proklamácie potom strácajú na sile a dôveryhodnosti. Spoliehanie sa vládnucich garnitúr na to, že sú predsa nové, silné a pevné, a tiež dané na večnosť, to je vždy začiatok ich krehkosti. Je to aj náš príbeh zo súčasnosti, a zatiaľ bez konca.

Na pohľad je všetko v poriadku, predovšetkým v oficiálnych reláciách voči našim štátnym priateľom a čoskoro partnerom, ale aj spojencom. Zo strategických cieľov nášho štátu je už takmer realita, ale jestvuje niekoľko chmárovitých tendencií, ktoré, žiaľ, neprovokujú väčšinu politikov k citlivejšiemu vnímaniu verejnej mienky a k takým aktivitám, ktoré by viedli k zmenám.

Jednou z chmár je fakt, že vstup SR do NATO nemá podľa prieskumov verejnej mienky podporu väčšiny občanov. Ďalšou chmárou je prinajmenej problematické vnímanie vojenskej misie Spojených štátov a ich spojencov do Iraku. Je totiž založené len na sledovaní televízneho spravodajstva bez náležitých reakcií a komentárov k nemu od našej politickej reprezentácie.

Potom je tu ďalší tlejúci problém, ktorý vyplýva z doterajšej prezentácie nášho vstupu do Európskej únie. Tá má síce za následok jeho spontánnu podporu, ale priam lineárnosť jej obrazu z dielní našich politikov môže vyústiť do neželaných tenzií. Pokiaľ sa ten obraz nestane plastický, tak vstup do EÚ bude šokom s nemalými a so zbytočnými škodami v hospodárstve.

Je zrejmé, že nič sa nedeje automaticky. Ani vo vzťahu k NATO, k Spojeným štátom, ale ani k Európskej únii. Keď sa chceme organicky včleniť do vzťahov a ešte ich aj občerstviť, a my to predsa chceme (!), tak treba konečne a s definitívnou platnosťou urobiť bodku za takým zdôvodňovaním, že aj inde nie sú na tom lepšie a majú obdobné problémy s verejnou mienkou.

Bolo by načase, aby sa naše nové štátne vzťahy v hlavných smeroch mohli opierať nielen o konkrétnu vládnu garnitúru, ale o väčšinovú občiansku podporu z presvedčenia. To je hlavný predpoklad, aby sme mali reálnu šancu vytratiť sa z pozície najchudobnejších (tak sme boli charakterizovaní minulý týždeň v Európskom parlamente pri schvaľovaní rozšírenia EÚ).

Peter Kasalovský