Cenové nožnice tlmia spotrebu

Prečo sa výroba pitnej vody stala zrazu stratovou záležitosťou?

Proces transformácie bývalých Stredoslovenských vodární a kanalizácií v Banskej Bystrici, dnes Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Banská Bystrica začal v roku 1991 a skončil ako prvý spomedzi všetkých sesterských podnikov. Súkromná spoločnosť vznikala v čase, keď sa výraznejšie menili ceny pitnej vody a objemy odberu. Od roku 1991 pokles odberu fakturovanej vody do roku 2002 predstavuje viac ako 44 %. Ak ho chceme kvantifikovať v konkrétnych jednotkách, vychádza nám, že za hodnotené obdobie sa spotreba pitnej vody z vodovodov podniku znížila zo 72,2 milióna kubíkov na 40,44 milióna kubíkov za minulý rok. U obyvateľstva je tento pokles vyčíslený na 37,9 percenta a v kategórii ostatných odberateľov (podnikateľské subjekty) dosiahol dokonca vyše 53 percent. Celkove najvýraznejší pokles odberu fakturovanej pitnej vody zaznamenali vodári v okresoch Banská Bystrica a Brezno. Kategória obyvatelia sa na ňom podieľa 48,2 percenta a podnikateľské subjekty až 56 percentami. Svoju zásluhu má na tom najmä krajské mesto, kde sa plošne

zavádzali vodomery

v bytoch a úsporne zareagovala aj podnikateľská sféra. Niektoré firmy zanikli, iné znížili výrobu alebo využili vlastné zdroje vody. Konkrétne u obyvateľstva však najvyšší úbytok (60 %) spotreby zaregistrovali v pôsobnosti prievidzského závodu vodárenskej spoločnosti. Priemerne na obyvateľa sa v roku 1991 v obvode pôsobnosti podniku vodární spotrebovalo ešte 182,8 litra na osobu a deň, v roku 1996 to bolo 143,5 a vlani už len 109,7 litra. Znamená to pokles zhruba o 73 litrov, teda o 40 %. V okrese Veľký Krtíš, ktorý bezkonkurenčne vedie, znížili spotrebu na osobu a deň o 51,5 percenta. Stalo sa tak najmä v súlade s rastom cien vody, pričom v tomto poľnohospodárskom regióne v minulosti pitná voda často slúžila aj na polievanie záhrad. Ako je známe, cena pre obyvateľstvo je stále regulovaná štátom a je výrazne nižšia ako pre ostatných odberateľov. Kým však pred rokom 1990 stála odberateľov v kategórii obyvatelia len 60 halierov, postupne, pričinením 16 cenových úprav, zdražela na súčasných 14,10 Sk za meter kubický. Takzvané stočné predtým vyšlo túto kategóriu odberateľov na smiešnych 20 halierov a dnes za odkanalizovanú vodu zaplatia 8,90 Sk. Ostatní odberatelia 15,30 Sk a za kubík spotrebovanej vody 22,20 Sk (ceny sú uvedené bez DPH).

Cena vody je teda rozhodujúcim kritériom, a práve kvôli nej začali odberatelia výraznejšie šetriť. Vo Vodárenskej spoločnosti tento stav vôbec nenahráva ekonomike, skôr naopak. Podľa výrobno-prevádzkového riaditeľa Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, Ing. Jána Babjaka, pre dodávateľov vody to nie je priaznivý stav z hľadiska pokrytia nákladov a problémy vznikajú aj so zabezpečením kvality vody. Jednoducho, ak voda dlhšie stojí v potrubí, treba ju častejšie odkalovať. Podnik je tak nútený bez využitia vypúšťať množstvo vody, ktorá však

stojí peniaze,

pretože podnik za ňu platí Povodiu Hrona. Keď voda dlhšie stojí v potrubí, stráca i nevyhnutný chlór, a aj keď je relatívne v poriadku, hygienici ju hodnotia ako škodlivú. Pokles výroby najlepšie dokumentuje príklad úpravne vody Hriňová v rámci skupinového vodovodu Hriňová - Lučenec - Fiľakovo. Pred rokom 1990 tu vyrábali 320 litrov vody za sekundu a dnes menej ako 200 litrov. Fixné náklady však takmer zostali, a tak celkové náklady v prepočte na kubík vyrobenej vody dokonca rastú. Ceny za predanú vodu vo všeobecnosti nezohľadňujú náklady vodární a výsledkom je, že spoločnosť v tomto roku napriek výrazným reštrikčným opatreniam nebola schopná vytvoriť vyrovnaný rozpočet. Za tohto stavu vodárenská spoločnosť nedokáže investovať do rozvoja z vlastných zdrojov a prostriedky nestačia ani na jednoduchú reprodukciu. Mnohé vodovody boli vybudované ešte v rokoch 1950 až 1970, čo svedčí o životnosti použitých materiálov. Mnohé systémy na základe toho už dožívajú. Zlá situácia je z tohto hľadiska napríklad na spomínanom skupinovom vodovode Hriňová - Lučenec - Fiľakovo, ktorý si už vyžaduje nákladné rekonštrukcie. Podnik dlhodobo nie je schopný investovať

do opráv toľko,

koľko si opotrebovaná infraštruktúra vyžaduje. Znamená to, že v blízkej budúcnosti ho čakajú v tomto smere náročné ciele. V súčasnosti sa novým fenoménom stáva kvalita vody, ktorej zmeny úzko súvisia s opotrebovaným potrubím vodovodov. Nová vyhláška o kvalite vody sprísnila povolenú hranicu viacerých hodnotiacich kritérií. Napríklad nová medzná hodnota železa v pitnej vode spôsobila, že sa viaceré spotrebiská stali z tohto hľadiska problémovými, najmä v južných okresoch Veľký Krtíš, Lučenec a čiastočne aj Zvolen. Napríklad z vodnej nádrže v Hriňovej odtečie voda ešte v súlade s touto normou, ale cestou naberie železo z kovového potrubia a kvalita sa mení. Vodárne v záujme veci podnikli už niektoré opatrenia. V rámci nich zmenili napríklad systém chlórovania. Definitívne riešenie však spočíva v rekonštrukcii, použití nekovových materiálov alebo ich ošetrení povrchovou úpravou. V každom prípade však takéto aktivity budú znamenať stomiliónové investície, ktoré však podnik z vlastných zdrojov nedokáže sústrediť. Má však

záujem o projekty,

ktoré by mohli byť financované z fondov EÚ. Tri z nich sú už vo vysokom štádiu rozpracovania a ich tvorcovia chcú veriť, že vyriešia problém s odkanalizovaním a čistením vody v Banskej Bystrici a vo Zvolene ako aj zásobovanie pitnou vodou v oblasti Poiplia. Vlastné zdroje vytvára podnik z odpisov, pre tento rok je to približne 400 mil. Sk. Problémom je však otázka reálnych finančných zdrojov, ktorá súvisí hlavne s dochvíľnosťou platieb u odberateľov vody. Aj keď pohľadávky tohto druhu sa firme podarilo vlani znížiť o 30 mil. Sk, stále sú dosť vysoké. Len zdravotníctvo dlhuje vodárňam okolo 98 mil. Sk po lehote splatnosti a najväčšou čiastkou (74 mil. Sk) sa na tom podieľa Rooseveltova nemocnica v Banskej Bystrici. Pritom je zaujímavé, že s niektorými nemocnicami, ako napríklad v Bojniciach, už také problémy s platbami nie sú. Vodárne robia v tomto smere všetko pre získanie chýbajúcich peňazí, v prípade nemocníc však nie je jednoduché postupovať nekompromisne. Ale tam, kde iného

východiska niet,

prichádzajú na rad aj súdne exekúcie. Predovšetkým však vodárne vedú osobné rokovania s partnermi a aktualizujú zmluvy, aby mali svoje peniaze lepšie chránené. Tento stav však v konečnom dôsledku musia preklenúť aj vlastnými úvermi. Podľa Jána Babjaka v tomto roku Stredoslovenská vodárenská spoločnosť počíta s ďalším poklesom odberu vody. Výsledky za prvé dva mesiace sú z tohto hľadiska dokonca horšie, ako sa predpokladalo. Najmä vidiek prejavuje čoraz väčší záujem o výstavbu individuálnych studní a podnikateľská sféra ďalej investuje do opatrení s prínosom úspor vody. Pokles spotreby vyvoláva stúpajúci tlak v potrubí a odrazom toho sú vyššie straty na všetkých netesnostiach. Vodárne by teoreticky mohli vodu predávať aj mimo svojho zásobovacieho územia. Susedným vodárenským podnikom alebo dokonca do Maďarska. V Málinci už pripravujú tretiu stavbu, ktorá povedie až k hraniciam. V prvej fáze je však záujem pokryť zásobovanie obcí na trase, kde pijú vodu ešte zo studní, navyše možno kontaminovaných z niekdajšej intenzívnej poľnohospodárskej činnosti.

V roku 1991 zásobovací obvod vodární Banská Bystrica tvoril takmer 642-tisíc obyvateľov, čo znamenalo vyše 80-percentnú napojenosť na verejné vodovody. V súčasnosti je táto bilancia približne o tri percentá vyššia. Niektoré okresy, ako napríklad Banská Bystrica a Prievidza, už majú vysoko nad 90 %, ale sú aj také, kde je to len 55 až 60 %. Vyrovnať tieto rozdiely bude možné len postupným investovaním do vodovodnej infraštruktúry. Je dobré konštatovať, že transformácia vodární nespretŕhala unikátny systém vzájomne prepojených skupinových vodovodov, zásluhou čoho sa

dostatok vody

dostáva aj deficitným oblastiam. Ak sa niekedy vyskytli nejaké dezintegračné snahy, po zhodnotení ekonomiky výroby vody rýchlo pohasli. Odštepné závody našli spoločnú reč a aj preto sa Stredoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p., transformovali ako prvé. Zatiaľ je stopercentným vlastníkom akciovej spoločnosti FNM SR, nepotrvá však zrejme dlho a konečnými majiteľmi budú ako akcionári mestá a obce. Záujem o vstup do vodárenských spoločností prejavili aj zahraniční investori. Niektoré skúsenosti z Česka a Maďarska však ukázali, že takýto krok nemusí byť vždy najlepším riešením. Spoločnosť v budúcnosti však tento krok nevylučuje. Ale ak majú byť skutočne prínosom, so zahraničným partnerom by mali prísť aj investície do majetku a snaha niečo na tomto poli vybudovať, najmä investovaním do infraštruktúry v regióne.

Peter Farárik