Saddám Hrozný

Pre arabskú televíznu stanicu al-Džazíra bola správa o tom, že v podzemných mučiarňach neďaleko jednej irackej vojenskej základne objavili po 12 rokoch 18 žijúcich kuvajtských vojnových zajatcov, dôvodom na prerušenie vysielania. Podľa denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung išlo len o kvapku v mori. Od vojny v Perzskom zálive v roku 1991 eviduje Kuvajt 605 nezvestných vojakov. Ešte hrôzostrašnejší objav čakal na britských vojakov v Basre. V podzemných celách našli vo vreciach kosti a zvyšky ľudských tiel, občas aj s preukazom totožnosti. Okrem fotografií živých ľudí sa našli aj fotografie zohavených tiel, svedčiace o nesmiernej brutalite, ku ktorej prichádzalo zrejme pri vypočúvaní. Totožnosť časti mŕtvych zostáva zahalená tajomstvom. Mohlo ísť o Iračanov, ale aj o iránskych vojnových zajatcov. Saddámov režim postupoval osobitne brutálne voči šíitom na juhu krajiny a Kurdom na severe. Tieto dve skupiny obyvateľstva sa opovážili vzbúriť proti režimu Saddáma Husajna. Väzňov zatvárali do maličkých ciel s rozlohou poldruha štvorcového metra po štyroch. Nahých ich vešali za nohy, vystavovali elektrickým šokom, polievali studenou vodou a bili. Odhaduje sa, že v Saddámových mučiarňach zmizlo okolo 200 000 osôb. Tragický je prípad vojnových invalidov z iracko-iránskej vojny. Kým v Teheráne ich bolo vidno na uliciach plno, iracká strana ich - podľa oficiálnej správy - sústredila do mesta južne od Bagdadu, vystavaného osobitne pre nich. Tejto rozprávke v Iraku aj tak nikto neveril. Každý vedel, že invalidi sa do Saddámovej spoločnosti nehodili, tak ich za mestom hromadne popravovali. Synonymom hororu pre všetkých Iračanov bolo meno Abú Ghrajb. O tomto obávanom Saddámovom väzení kolovali medzi obyvateľmi Bagdadu hrôzostrašné historky. Okrem iného sa hovorilo o bazéne napustenom kyselinou, do ktorého hádzali internovaných, i o tom, že väzni slúžili na testovanie chemických a biologických zbraní. Iracký režim však zopár zadržaných aj prepustil. Mali obyvateľstvo informovať, čo čaká na toho, kto s Husajnom nebude súhlasiť. Americkým vojakom, ktorí do podzemných kobiek prenikli ako prví, sa však nijaký hrôzostrašný pohľad nenaskytol, väzni v „prevýchovnom zariadení“ neboli. Prázdne a upratané boli aj iné väznice. Všetkých internovaných dozorcovia údajne prepustili na slobodu. Domov však prišli len podaktorí, o osude väčšiny väzňov nie je nič známe.

(TASR)