Dipartita v odvetví turizmu

Nedostatok niektorých profesií a rozšírenie čiernej práce

O postavení zamestnanca pri tvorbe kvality hovorili aj členovia Zväzu hotelov a reštaurácií na jednom zo svojich minuloročných zasadaní. Rozhovory o vytváraní motivačných pracovných podmienok pre svojich zamestnancov sa zatiaľ neviedli v zmysle potrieb moderného dipartitného vyjednávania, ktoré je bežné v štátoch EÚ. Jeho východiská ovplyvňuje totiž zásadný rozdiel vyplývajúci z faktu, že Slovensko ešte stále stojí pred zásadnými ekonomickými reformami. Nový Zákonník práce, ako aj ďalšie nové legislatívne normy upravujúce sociálne potreby zamestnancov naznačujú, že v modernom štáte veľkú časť zodpovednosti za uspokojenie sociálnych požiadaviek zamestnancov prechádza zo štátu na zamestnávateľov. Tým sa prenáša váha zodpovednosti za

sociálny zmier

zo štátu na podnikovú sféru. Čím menej sociálnych potrieb sa bude kryť zo štátneho rozpočtu, tým viac výdavkov na sociálne potreby zamestnancov čaká na to, aby ich pokryli zamestnávatelia. Je pozitívne, že táto zmena prichádza zároveň so sľubným znižovaním dane z príjmov. Je však potrebné, aby zákon o dani z príjmov dôsledne rešpektoval aj daňové výdavky smerované do sociálnej oblasti tak, aby zamestnávatelia mali dostatočný priestor na vyjednávanie so zamestnancami s cieľom dosiahnutia sociálneho zmieru.

V cestovnom ruchu ide o podstatne viac ako o sociálny zmier. Kým napríklad tovar sa dá vyrobiť aj so zaťatými zubami, služba sa musí produkovať len s úsmevom. Navyše cestovný ruch je vo svete veľmi mladé odvetvie, ktoré nemá stabilizované sociálne podmienky pre zamestnancov. Kým napríklad odvetvie stavbárov už dávno myslelo na vytvorenie rezerv (fondov) na krytie sociálnych nárokov zamestnancov aj mimo sezóny, cestovný ruch vo svete, trápený nielen sezónnosťou, ale aj častými mimoriadnymi udalosťami a pohromami, beží bez akéhokoľvek istenia sociálnych podmienok zamestnancov ďalej. Zvýšené riziko podnikania v odvetví cestovného ruchu takto plodí vysoký podiel sezónnej práce, v niektorých prípadoch vedie aj k uprednostneniu poskytovania práce načierno a koniec koncov aj k tomu, že zamestnávatelia prirodzene odmietajú na seba prevziať zodpovednosť za sociálne istoty niektorých zamestnancov. Ak by sa mal teda cestovný ruch, vo svete jedno z najrýchlejšie rastúcich odvetví hospodárstva stať zdrojom nových pracovných miest aj u nás, musíme vytvoriť aj

funkčný systém

sociálneho vyjednávania na bipartitnej úrovni. Problémy, na ktoré poukazuje aj Európsky parlament, sú pred nami. Treba riešiť otázku konkurencieschopnosti definovanú kvalitou, vysokej sezónnosti, prístup k príležitostným zamestnancom, problém nedostatku určitých profesií a kvalifikácií, problém čiernej práce. K tomu sa priraďuje problém približovania mzdovej úrovne zamestnancov u nás s úrovňou v EÚ, systém porovnávania produktivity práce. Mnoho problémov, z ktorých mnohé sa môžu riešiť len sociálnym dialógom medzi zamestnávateľom a zamestnancami. Nemôžeme pritom podceňovať potrebu rokovania na vyššej úrovni, ktorá je pre zamestnávateľov v cestovnom ruchu možná len cez členstvo v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení.

Rudolfa Vallová