Odvaha naskočiť na uháňajúci vlak

Legionársky chlebíček je tvrdý, no stojí za to vybrať sa smerom za ním

Na tému z podtitulu sa nezáväzne na sebe zhodli dvaja futbaloví reprezentanti Slovenska, keď sme s nimi hovorili na tému, aký je ich súčasný život v zahraničí. V ich vyznaniach sa dá nájsť odpoveď, ako boli pripravení na podmienky, ktoré všetkých nás v širších súvislostiach možno v blízkej budúcnosti v spoločenstve štátov vyspelej Európy čakajú.

Szilárd Németh (FC Middlesbrough, Anglicko) - Spočiatku najväčším problémom bolo dorozumieť sa, štúdium anglického jazyka som zanedbal, takže v tomto smere som bol na prechod do iného prostredia nepripravený. Ak sa neviete dorozumieť nemáte priateľov, musíte sa spoľahnúť iba na seba, čo nebolo v mojom prípade jednoduché, pretože aj keď som mal agenta, veľa administratívnych povinností som musel absolvovať sám. Pri spätnom pohľade si myslím, že tieto stránky života mi dali v novom prostredí najviac zabrať, oberali ma o pohodu, čo sa odrazilo aj na výkonnosti. Nebola to iba zmena klubu, vstúpil som do nového prostredia, v ktorom mi síce podávali pomocnú ruku, no iniciatíva musela vychádzať vždy odo mňa. Práve odvaha i schopnosť naskočiť na uháňajúci vlak asi najviac rozhodujú o tom, či sa niekto ujme v zahraničí. Prešiel som aj na Slovensku viac klubov, Slovan, Sparta Praha, Košice, Inter, no to je niečo úplne iné. Bol som vždy a za každých okolností doma. Až teraz, po dvoch rokoch, si začínam vytvárať akési súkromné mikroprostredie, v ktorom mám pocit domova. Mám známych, možno povedať aj priateľov, nadobudol som pocit samostatnosti i rovnocennosti. Teraz je situácia diametrálne odlišná, teším sa na každý nový deň, stotožnil som sa s požiadavkami trénera, klubu i celého môjho okolia oveľa rýchlejšie, než som na začiatku predpokladal.

Tréningy mi nerobili problém, napokon bola to iba zmena štýlu, náročnosť sa zmenila v detailoch, ktoré sú však neprehliadnuteľné a mnohokrát rozhodujúce. Na to, nazdávam sa, nie sme zvyknutí a dostatočne životom doma pripravovaní. Paradoxne sa u nás viac venuje akémusi dozoru nad súkromným životom futbalistu, čo v Anglicku takmer nepoznajú a život je v tomto smere oveľa voľnejší. Deň pred zápasom máme spoločnú večeru a potom sa stretávame na druhý deň o jedenástej hodine. Nič iné nie je nariadené, každý vie, čo si môže dovoliť, rozhodujúcim kritériom je výkonnosť a čo si schopný klubu odovzdať na ihrisku. Najväčším trestom pre hráča je, ak sedí na tribúne. Isteže, poznal som aj tento pocit, no treba povedať, že v anglických kluboch sú široké kádre a tréner „hýbe“ zostavou podľa vlastných kritérií. Je však rozdiel byť na tribúne, pretože tréner má momentálne inú predstavu o zostave, a chodiť do hľadiska ako neperspektívny hráč. Postoj tohto druhu dá tréner dosť jasne každému najavo, našťastie, také čosi som nepoznal. Vo vzťahoch hráč - tréner - vedenie klubu platí, čo som už naznačil: nie si dobrý, nie si užitočný, nie si v klube potrebný. Hráčov do počtu nikto nepotrebuje. Hovorím pravda o Anglicku, u nás doma sa s niečím podobným často nevieme vyrovnať, a to je azda najväčší problém nášho futbalu.

Igor Demo (Borussia Mönchengladbach, Nemecko) - Pred desiatimi rokmi som v Nitre podpísal prvú profesionálnu zmluvu ako sedemnásťročný futbalista. Som už štyri roky v Borussii a hoci hrávam pravidelne, tlak na nás hráčov je veľký. Bundesliga je jednoducho náročné prostredie, v ktorom sa ide na najvyššie obrátky v každom okamihu a nedá sa iba prežívať. Už porovnanie s Holandskom, kde som dva roky hrával v PSV Eindhoven, je v tomto smere dosť veľký. Napríklad tlak médií je oveľa dramatickejší, sme totiž pod neustálym dohľadom, ak sa nám nedarí, nikto nie je ochotný tolerovať ani maličkosti. Platí však aj opačný proces, ak prídu úspechy, sú schopní z nás urobiť hviezdu. Teraz k tomu pristupuje, pochopiteľne, tlak v kádri, presadiť sa do zostavy je nesmierne náročné ,a to nielen na fyzickú, ale aj psychickú pripravenosť jedinca. Ak by som mal z mojich poznatkov radiť mladému futbalistovi u nás, na čo má dbať, aby sa dobre pripravil na prechod do nového prostredia, tak by som dal dôraz na pestovanie si vlastnej výnimočnosti. Musí byť osobnosťou a mať niečo v sebe, čo iní nemajú. Nazdávam sa, že súčasní slovenskí futbalisti to nebudú mať jednoduché. Moja generácia hráčov má ešte základy z federálnej ligy a súboje so Spartou, Slaviou, Ostravou nám dali pevnejšie základy, než pravdepodobne dostávajú súčasníci v slovenskej lige. Futbalista, ak sa chce presadiť, musí aspoň dvakrát v týždni na tréningoch vydať zo seba maximum. Plus, samozrejme, naplno odohra5 ligový zápas a potom môže hovoriť o tom, že na sebe pracuje. Hral som ešte aj slovenskú ligu, no bola určite kvalitnejšia, než je súčasná a preto musí dnes viac investovať do vlastného zdokonaľovania sa každý, kto chce vonku úspešne pokračovať v kariére futbalistu. Pravdou totiž je, že ak je človek schopný zaradiť sa, vie sa presadiť do zostavy a hráva, jeho práca je primerane ohodnotená a život je príjemnejší. Ja už mám rodinu, musím myslieť na budúcnosť a so súčasnými podmienkami som spokojný. Teraz som predĺžil zmluvu s klubom do roku 2005, mám duševnú pohodu a viem, že za svoju prácu som spravodlivo odmenený. Tento fakt mi dáva určitý pocit duševnej voľnosti.

Martin Sládek