Netradičný prístup k bolesti a k rómskym problémom

Väčšina regiónov má svoje špecifiká. V nemocnici s poliklinikou v Starej Ľubovni tam patria napríklad bezbolestné pôrody, denný stacionár, v ktorom pacienti môžu absolvovať nielen rehabilitáciu, ale aj balneologickú či medikamentóznu liečbu a v prípade potreby i terapiu chronickej bolesti. Pre starosti, ktoré v tejto nemocnici majú, oblasť medicíny nie je charakteristická. V praktickom živote sa totiž i tu prejavuje jedna z „rómskych špecialít“, známa najmä na východnom Slovensku. Stáva sa, že v nemocnici zostávajú „zabudnuté“ deti. Nejde ani tak o náhle odchody matiek po pôrode (tie sú tu schopní vyriešiť v priebehu niekoľkých dní), ale skôr o problémy na detskom oddelení - mnohé deti si rodičia po skončení liečby nevyzdvihnú, aj na návštevy chodia len v období, keď je krátko po príjme sociálnych dávok... Sú oblasti, v ktorých je činnosť ľubovnianskej nemocnice náročnejšia ako v zdravotníckych zariadeniach, z ktorých majú do parlamentu - obrazne povedané - iba kúsok. Pozoruhodný je však prístup k pacientom. A schopnosť manažmentu tu preverujú aj klimatické podmienky, za kúrenie totiž v NsP v Starej Ľubovni musia počas roka zaplatiť oveľa viac ako v zdravotníckych zariadeniach na juhu Slovenska.

Hneď pri vystúpení z motorového vlaku v Starej Ľubovni som zistila, že tvrdenie, podľa ktorého trvá zima v tomto regióne do mája a po septembri zasa, má čosi „do seba“. V čakárni malej stanice narážam na prvé špecifikum jedného z najstarších miest v oblasti Spiša. Nemôžem sa dobúchať do úschovne batožín, neskôr zisťujem, že jedna pracovníčka predáva cestovné lístky i obsluhuje v úschovni. No na okienku sa v tej chvíli objavuje lístok, že odchádza na obed, tak, ako jej dovoľuje Zákonník práce. Nakoniec predsa len nájdeme spoločnú reč a ja sa uberám do miestnej nemocnice už bez cestovnej tašky. Viem o nej, že mala byť neziskovou organizáciou, no nakoniec sa predsa len dostala medzi zariadenia, ktoré patria pod VÚC. A ešte aj to, že sú pre ňu charakteristické zaujímavé postupy, či už medicínske alebo v organizácii práce. Po chodníku stúpam do mierneho kopca (autobus do centra ide v čase obeda o vyše hodinu) a uberám sa - po viacerých spresneniach - do nemocnice. Na zastávke nechávam starkú, ktorá sa pohybuje iba pomocou palice... Z nemocnice je zaujímavý interiér, registrujem zrekonštruované časti a viac rómskej populácie posedávajúcej na lavičkách. Neskôr zisťujem, že to nie je ani tak skladbou pacientov, ale tým, že nerešpektujú predpisy, v tomto prípade zákaz návštev. V Starej Ľubovni som bola totiž v období, keď mali v regióne vyšší výskyt chrípky. A potom nasleduje prekvapenie číslo 1. Nestretávam sa s lekármi, ktorí by sa sťažovali na preťaženie administratívou. Vysvetlenie je jednoduché, vystihuje ich niekoľko objasňujúcich viet riaditeľa NsP Jozefa Karaša: „Z ekonomických dôvodov sa snažíme mať čo najnižšie počty personálu, vrátane lekárov. To je aj príčina, prečo sme na jednotlivých lôžkových oddeleniach časť administratívnej práce lekárov preniesli na dokumentaristky. Napr. pri prepustení pacienta lekár do správy napíše len diagnostický záver a epikrízu, ba dokonca aj túto časť môže nadiktovať do diktafónu a dokumentaristka to napíše, lekár skontroluje a ak niečo treba upraví a podpíše...“ Sledujem prepracovaný systém a premýšľam nad tým, že som sa naposledy s takto zabehnutou činnosťou v administratívnej oblasti stretla tiež v lokálnej nemocnici, ale v rakúskom Hainburgu... O tejto zasa viem, že počet postelí v nej znížili z 305 na 245, razí sa tu totiž teória, že nezáleží ani tak veľmi na počte lôžok ako na výkone. Ako príklad mi ponúkajú Denný stacionár v odbore Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia (FBLR). Znamená to vlastne, že pacienti nemusia byť dlhodobo hospitalizovaní, do zdravotníckeho zariadenia prichádzajú denne, bez vyčkávania, ktoré je zvyčajne charakteristické pre ambulantnú liečbu vo väčšine našich zariadení. Tu absolvujú pripravený a naordinovaný terapeutický program a potom odchádzajú domov. Oficiálne údaje hovoria, že stacionár bol zriadený po súhlase Ministra zdravotníctva SR a vznikol reprofiláciou 10 lôžok z lôžkovej časti fyziatricko-rehabilitačného oddelenia (FRO) NsP od 1. 4.2002. Zariadenie slúži výhradne na denný pobyt pacientov a predmetom činnosti je poskytovanie odbornej zdravotnej starostlivosti pacientom s akútnymi a chronickými ochoreniami pohybového aparátu, resp. s inými ochoreniami s nárokmi na prostriedky odboru FBLR. Terapeutický program sa mi javí ako mimoriadne zaujímavý, no keďže mám v živej pamäti cestu do nemocnice, skepticky sa vedenia zariadenia spytujem, či je vôbec o takéto zdravotnícke služby záujem, veď ide o ľudí s bolestivými diagnózami a obmedzenou možnosťou pohybu a táto sféra starostlivosti dopravu nezahŕňa... „Nikdy neviete, ako zareaguje trh,“ uviedol MUDr. Karaš. „Pôvodne mal zo štartu tohto projektu obavy aj samotný primár oddelenia, dnes však nestíhame pokryť všetky žiadosti.“

Spomínaný primár, MUDr. Boris Poľanský, pôsobí v súvislosti s postom mlado a z jeho informácií je jasné, že so svojou prácou skutočne žije. Dozvedám sa, že programu sa zúčastňujú pacienti najrozličnejších vekových skupín, zahŕňa okrem prevencie, diagnostiky (vrátane paraklinických vyšetrení) rôzne liečebné modality (zostavovanie rehabilitačného plánu a programu optimálneho využitia fyziatricko-rehabilitačných či balneologických procedúr v liečbe porúch pohybového aparátu, aplikáciu medikamentóznej liečby a uplatňovanie metód východnej rehabilitácie, prípadne liečbu prostriedkami odboru FBLR uplatňujúcu v prípade intolerancie či kontraindikácie medikácie v perorálnej alebo parenterálnej forme. O pacientov sa stará stály tím zdravotníckych pracovníkov. Denne sa hodnotia vypracované individuálne liečebné plány a programy, eventuálne laboratórne výsledky a sleduje sa dynamika ochorenia i efektívnosť liečby. Každý z pacientov má vedenú zdravotnú dokumentáciu, ktorá slúži potrebám pracoviska a kontrolnú činnosť poisťovní. Priestorovo je denný stacionár umiestnený v lôžkovej časti FRO so samostatným vchodom, pacienti majú k dispozícii samostatné zariadenie osobnej hygieny, každý pacient má vlastnú uzamykateľnú skrinku, do ktorej si môže uložiť odev a osobné veci (liečbu absolvuje v domácom úbore a prezuvkách). Nechodiacich pacienti majú zabezpečený bezbariérový prístup. Podľa potreby slúžia aj iné priestory lôžkovej časti FRO, pacientom je plne k dispozícii prístrojové vybavenie nielen lôžkovej, ale aj poliklinickej časti tohto oddelenia. Činnosť stacionára riadi primár FRO a na aktivitách sa parciálne úväzkovo podieľa vedúci rehabilitačný pracovník, vrchná sestra FRO a masér... Prezerám si zrekonštruované priestory, pacientov rozličných vekových skupín a zisťujem niekoľko zaujímavostí - na nové činnosti nebolo treba prijímať viac pracovníkov, aktívnejšie pracujú zamestnanci už viackrát spomenutej rehabilitácie a pomáhajú tu pacientom, spolu s odborníkmi na algeziológiu, zvládnuť medikamentóznymi postupmi aj bolesť.

Som prekvapená, úprimne sa priznám, že liečbu chronickej bolesti vysoko oceňujem. Jedným zo základných práv pacienta je totiž právo na bezbolestné ošetrenie i bezbolestný priebeh pobytu a liečby, no vo väčšine zdravotníckych zariadení to s pomocou v tejto oblasti nemajú pacienti u nás často jednoduché, najmä keď sa nevedia svojich práv aktívne domáhať. Nespomínam si, že by sa v našich nemocniciach systematicky zaoberali aj takouto liečbou, prípadne aktívne ponúkali trpiacim odbornú pomoc... Striasa ma pri spomienkach na niektoré informácie pacientov, hovoriace o postupe ortopédov k ich diagnóze či problému, vtedy však išlo o inú nemocnicu a iný región... K odborníkom, ktorí sa špecializujú na túto oblasť, prichádzajú pacienti často až vtedy, keď už vyčerpali všetky predchádzajúce možnosti a bolesť zostáva neznesiteľná. Stacionár je v prevádzke každý pracovný deň v týždni v čase od 7.00 hod. do 15.00 hod. K dispozícii je 10 lôžok. Na stacionárnu liečbu sa prijímajú pacienti výlučne na odporúčanie lekára v odbore FBLR po konzultácii a posúdení indikácií a kontraindikácií alebo preradením pacienta z lôžkovej časti FRO, resp. iného oddelenia. Pacienta môže odoslať aj praktický lekár alebo odborný lekár, ale o zaradení vždy musí rozhodnúť lekár FBLR. Stacionárnu liečbu možno podľa stavu pacienta zmeniť na liečbu ambulantnú alebo ho hospitalizovať. Činnosť stacionára riadi primár FRO a na aktivitách sa parciálne úväzkovo podieľa vedúci rehabilitačný pracovník, vrchná sestra FRO a masér...

Prístup celkom osobitý

No v Starej Ľubovni majú v porovnaní s väčšinou našich nemocníc iný prístup aj k ďalším skutočnostiam - robia tu napríklad bezbolestné pôrody. Pre mamičky čakajúce dieťa je pripravený písomný materiál EPIDURÁL PRI PÔRODE, kde sa vysvetľujú všetky potrebné skutočnosti, súvislosti, možnosti i riziká. Primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia MUDr. Ján Pružinský mi prezrádza, že si to svojho času s riaditeľom nemocnice počas nepredstaviteľne dlhých desiatok hodín „odsedeli“ a dôkladne vyskúšali, takže teraz je už všetko zabehnuté... Mnohé veci sú mi teda jasnejšie - riaditeľ má odborné znalosti z algeziológie a anestéziológie, preto je taký ústretový k týmto metódam a postupom, vie, o čom to všetko v tejto oblasti medicíny je... Nahliadam do písomných informácií a dozvedám sa, že v tomto prípade slovo „epidurál“ znamená spôsob odstránenia bolesti pri pôrode podaním anestetickej (znecitlivejúcej) látky cez jemnú plastikovú hadičku zavedenú v oblasti chrbta. Špička plastikovej hadičky je uložená v blízkosti nervových koreňov, ktoré vedú bolestivé vzruchy v mieste ich vstupu do chrbtového kanála. Epidurál môžu dostať takmer všetky rodičky, vrátane matiek, ktoré idú rodiť cisárskym rezom. Stačí, ak to pacientky v tejto nemocnici pripomenú svojmu pôrodníkovi. Procedúra zahŕňa vyšetrenie pôrodníkom i anestéziológom, lekár vysvetlí budúcej matke postup a odpovie na otázky. Skôr, ako sa všetko začne, musí podpísať súhlas s daným výkonom, až potom sa zavedie infúzia vnútrožilných roztokov... Pri určitých poruchách počas tehotenstva je epidurál výhodný - napr. vysoký tlak krvi a toxémia. Epidurál je tiež výhodou pre také stavy, ako je predčasný pôrod alebo narodenie dvojičiek... Informácie pre budúce matky sú, samozrejme, rozsiahlejšie. S jednou z nich sa stretávam, má pri sebe dieťatko, odpočíva v nadštandardnej izbe... Aj tie už totiž nejaké tie mesiace v Starej Ľubovni majú. Pod natlačenými informáciami sú podpísaní: MUDr. Jozef Karaš, anestéziológ a MUDr. Ján Pružinský, pôrodník... Za bezbolestné pôrody tu od pacientiek peniaze priamou platbou nevyberajú...

O liečbu bolesti i v iných prípadoch sa v tejto nemocnici stará najmä MUDr. Jaroslav Fedoorko, primár ARO a zároveň anestéziológ a algeziológ. Stačí, keď prídu pacienti s výmenným lístkom od ortopéda, neurológa, prípadne lekára prvého kontaktu. No možnosť pomoci tu vyhľadávajú i tí pacienti, ktorí jednoducho určitý stupeň bolesti nedokážu zvládnuť a ich ošetrujúcim lekárom táto vysokoodborná možnosť nezišla na um...

Keď pacient je „kráľom“

Okrem liečby bolesti a epidurálu pri pôrode sa tu stretávam s ďalšou zvláštnosťou. Na mamografické vyšetrenie (v Bratislave sa ho na niektorých pracoviskách nie a nie dočkať, poradovník sa niekde ráta aj na mesiace) sa tu vôbec nečaká. V myšlienkach si tento fakt označujem ako prekvapenie číslo dva a Milan Sivuľka, vedúci rádiologický asistent mi zatiaľ vysvetľuje, že u nich ju robia aj pre okresy Kežmarok a Sabinov a každé dva roky sa robí u žien skríning... Oblasť rádiodiagnostiky tu charakterizujú nové prístrojové zariadenia i vyšetrovacie metódy, znamenajú vysokú ochranu pacienta i vyšetrujúceho. A, samozrejme, presnú diagnózu. Práca na oddelení je rozdelená na niekoľko fáz - popisovanie snímok z nočnej zmeny, spracovanie agendy a potom po rannom hlásení sa prechádza na jednotlivé odborné pracoviská... Dozvedám sa, že primár začína o pol siedmej ráno ultrasonografickými vyšetreniami, tie trvajú do pol deviatej a potom následne prechádza na skiaskopické pracovisko, kde sa vyšetrujú žalúdky a robia ďalšie ostatné kontrastné vyšetrenia. Zaujíma ma, s čím pacienti najčastejšie prichádzajú na pohotovosť. Údaje vedúceho rádiodiagnostického asistenta sú presné: sú to v prvom rade úrazy a ďalšie akútne prípady - bolesti brucha, hrudníka, dýchacie ťažkosti... Dominujú však úrazy našich ľudí, potom nasledujú úrazy poistencov z iného okresu a cudzincov. Pre tento región je totiž okrem iného charakteristická i vysoká lyžiarska klientela. Teraz prichádzajú najmä Poliaci, Maďari, Ukrajinci a Rusi... Zaujíma ma počet úrazov za noc. Zápisy hovoria, že to zvykne bývať okolo 5 pacientov, no keď je víkend, tak to je aj 20 - 25 ľudí, raz, 6. januára v tomto roku, mali až 38 prípadov... „To sme sa nezastavili, chirurgia, röntgen, išli sme nonstop,“ uvádza vedúci rádiodiagnostický laborant. „Operovalo sa dvakrát - stehenná kosť a kŕčok, boli to zlomeniny, jedna z nich u dieťaťa, bol som k dispozícii chirurgom-operatérom, operovalo sa vyše dva a pol hodiny...

Špecialita, o ktorú nestoja....

Zamyslená prechádzam nemocnicou, zastavujem sa pri miestnosti, v ktorej by sa mali perspektívne robiť na novom prístrojom zariadení CT vyšetrenia a premýšľam, s čím si v tejto nemocnici nevedia vlastne poradiť. Aj tu sa prejavujú starosti, ktoré majú v zdravotníckych zariadeniach po celom Slovensku, ale aj osobitné... Starosti v tejto NsP však nemajú medicínsky pôvod. Keď som na Detskom oddelení položila službukonajúcej lekárke MUDr. Dane Chabovej otázku, čo im robí najväčšie problémy, odpovedala jednoznačne - Rómovia, ako všade... Mne sa to však skôr javilo ako svojská špecialita východného Slovenska. Podľa slov tejto sympatickej, práci oddanej sekundárnej lekárky si tu väčšinou rodičia malých pacientov nepovyberajú lieky, čo im pre nich popredpisujú. A spresnila: „Napríklad my ich zdravotný stav stabilizujeme, no nemôžeme ich tu držať 3 - 4 týždne, ako by si to oni želali, aby boli úplne zdraví, aby im ani sopeľ nešiel, ani nezakašlali... A o tri dni sú v zhoršenom zdravotnom stave naspäť. Lieky si nevyberajú, lebo sa na ne dopláca. Snažíme sa predpisovať najmä také, za ktoré sa nedopláca, antibiotiká, ale tých je veľmi málo, takže sa nám to všetko vracia. Máme tu teda stabilne tie isté deti, z tých istých rodín, zvyčajne sú dva-tri týždne doma a potom sú naspäť, niektoré aj po pár dňoch... O domácu liečbu sa v týchto rodinách vôbec nestarajú...“ Dozvedám sa však aj ďalšiu pozoruhodnú skutočnosť - mnohé deti si rodičia po skončení liečby nevyzdvihnú, aj na návštevy chodia len v období, keď je krátko po príjme sociálnych dávok. A tak sa teda z nemocnice komunikuje cez obecný úrad, cez obvodné lekárky a potom už cez sociálne oddelenia... Keď sa to aj tak nedarí zvládnuť, naložia uzdravené deti do sanitky a sestry ich transportujú po okolitých rómskych osadách. Takto zvláda špecifický rómsky problém manažment v ľubovnianskej nemocnici. Premýšľam však, ako to bude ďalej, keď sa bude za pobyt v nemocnici platiť. Informácie z riadiacej sféry hovoria, že pri nezaplatení peňazí v súvislosti s hospitalizáciou nastane taká istá situácia, ako keď si človek nepoplatí aj iné záväzky, napríklad pôžičky, môže teda prísť aj exekútor. Lenže s akým efektom? Čo takýmto Rómom už môže zobrať?

Realita z terénu

Riaditeľ ľubovnianskej nemocnice mi ponúka praktickú odpoveď v teréne. Nastupujeme do auta, cieľom našej cesty je Podsádok, neďaleká rómska osada... Ideme pomaly, cez osadu sa pred nami vlečie karavána s nákupmi, boli zrejme sociálne dávky. Úroveň obydlí pripomína minulé storočie s mimoriadne nízkym životným, no najmä hygienickým štandardom. Dominujú odpadky, časť pod osadou nebezpečne pripomína smetisko. A to máme podľa J. Karaša ešte šťastie, že je zima, v lete tu býva neznesiteľný zápach... Do jednej z chatrčí vidno cez stenu, no v taškách naplnených zo sociálnych dávok v mnohých prípadoch nechýba alkohol... Riaditeľ NsP prezentuje v tejto súvislosti zaujímavý zorný uhol - v každej spoločnosti, či už u nás alebo vo svete, existuje skupina ľudí, ktorá je nesolventná, ktorá je nepoistená - jednoducho nemá peniaze, aby si zaplatila zdravotnú starostlivosť. Podobne je to aj v západnej Európe a v Spojených štátoch. Každá nemocnica alebo zariadenie sa chráni proti týmto stratám, ale jednoducho tie základné veci, diagnostiku a liečbu musíme urobiť. Či tu alebo na západe... Aby zdravotnícke zariadenie nebolo stratové, musí s tým rátať a musí vytvárať nejaké fondy, nejaký zdroj peňazí, určených na riešenie týchto vecí. Je to aj v USA... Otázkou je, ako to u nás urobiť a skadiaľ tie by tie peniaze mali byť. Keďže ide o nesolventnú skupinu sociálne zanedbanú - možno to povedať aj takto - mala by to pokrývať nejaká sieť alebo jednoducho štát by to mal vykryť,“ uviedol MUDr. J. Karaš. Zatiaľ však problém zostáva neriešený a otvorený. K nemu sa pridružuje ďalší, ktorý komplikuje situáciu v nemocnici.

Ako si ceníme špičkový výkon?

Na otázku, čo ich v Starej Ľubovni trápi, riaditeľ dopovedal jednoznačne: „Ekonomické vzťahy a finančné toky. Mrzí nás, že výkon nie je dostatočne ocenený. Že za posledné roky, povedzme 7 - 8 rokov, všetko išlo hore, ale jedna vec nešla hore - cena výkonov v zdravotníctve. Sedem rokov sa ceny nepohli, stále sme na tej istej úrovni... Akoby to bolo na Slovensku zabetónované. To je na „Nobelovu cenu“. Ale prežili sme... Z čoho mám najväčšiu radosť za tie posledné roky je to, že sme udržali chod nemocnice. A to v takom komplexe, ako je tu... Ukazuje sa, že ani tie predchádzajúce roky sme neboli zlí a štruktúrou, rozsahom diagnostiky a liečby, dovolím si tvrdiť, obstojíme v konkurencii s okolitými nemocnicami, s prešovskou, aj s košickou, bez akýchkoľvek problémov. Pri veľmi nízkych personálnych stavoch lekárov a sestier sa nám podarilo rekonštruovať celý interný i chirurgický blok, vrátane operačných sál i úplne novej techniky na RTG pracovisku a ako ste si všimli, chceme sa pustiť do CT pracoviska... Nechceme už posielať našich pacientov do Prešova, Levoče či Košíc... Máme veľmi silnú poliklinickú, teda ambulantnú časť a budeme ju ďalej budovať. Zachytili sme u nás súčasný trend - presun z lôžka na ambulancie... Všetko to tu má perspektívu i budúcnosť. Máme aj veľmi dobrú geografickú polohu.“

Dlhy im prirábajú vrásky

Mňa však zaujímalo, ako to všetko ovplyvňuje ďalší problém, má prívlastok celospoločenský a sú ním dlhy v zdravotníctve. A najmä staré... Dozvedám sa, že to zvyčajne má vplyv na dodávateľsko-odberateľské vzťahy - napr. v oblasti liekov, zdravotníckych pomôcok či špeciálneho zdravotníckeho materiálu... „Máme staré dlhy k 31. 12. 2002 - 60 mil. Sk (bez penále),“ uvádza MUDr. J. Karaš. „Firmy o tom vedia veľmi dobre, niektoré si narátavajú aj penále a ... vyčkávajú. Vyčkávajú na oddlženie. Sú trpezlivé. Spolupráca s nimi nie je zlá, sú dosť tolerantné, aspoň zatiaľ sa vieme dohodnúť (ide im o budúce trhy), vedia, že peniaze dostanú... Hocijakou formou - z oddlženia (možno aj s penále), ak nie, dostanú ich neskôr cez platobné rozkazy, a keď nie tak, ešte neskôr exekúciou. Ani jedna firma na tom nestratila - naopak. Pre nás, resp. pre zdravotníctvo to má však iný význam - systém sa predražuje. Ja tomu hovorím, že sa prehrieva ako motor. A prehriaty motor sa môže zadrhnúť. Prinajmenšom je potom spotreba benzínu vyššia. Zdravotníctvo je tak oveľa drahšie ako za normálne fungujúcich podmienok,“ tvrdí riaditeľ NsP v Starej Ľubovni.

Ja zasa rozvíjam otázku - zaujímavý je aj pohľad na nemocničné dlhy a VÚC... Podľa jeho slov VÚC trvá na splatení - oddlžení všetkých dlhov aj s penále - štátom. Predseda prešovského VÚC vyhlásil, že inak nepodpíše delimitačný protokol. Takže uvidíme. To sú staré dlhy. Horšie bude s novými. Pretože 5 NsP a 3 polikliniky, ktoré prešli na VÚC Prešov vytvoria do konca roka 2003 dlh cca 300 - 350 mil Sk, to už štát neoddlží. Otázka je, čo ďalej? Nikto nevie, ani na VÚC,“ uviedol MUDr. J. Karaš.

Ponúkajú aj nadštandard

Zvládajú to tu však viac ako slušne. Napriek súčasnej legislatíve sa v NsP v Starej Ľubovni podarilo vybudovať nadštandardné nemocničné izby. Osobitne sa mi pozdávali tie na gynekolgicko-pôrodníckom oddelení... Nadštandardné nemocničné izby, ktoré sú súčasťou už takmer každého oddelenia a za ktoré sa za jeden deň hospitalizácie pripláca 200 korún, využívajú všetky skupiny obyvateľstva, často aj slabšie a na počudovanie najmä Rómovia. Najväčší záujem je o takéto služby na detskom oddelení. Oproti štandardným izbám sú vybavené vlastným sociálnym zariadením a je tam iba jedno lôžko. To je vlastne najväčšia vymoženosť pre pacienta. Môže tam byť sám, môžu k nemu prísť kedykoľvek jeho príbuzní alebo návšteva. Špeciálnymi izbami je vybavená chirurgia, detské, interné, gynekologické a taktiež doliečovacie oddelenie nemocnice. Platný liečebný poriadok nedovoľuje síce NsP vyberať od pacienta priame platby, no všetko je podchytené písomnou zmluvou o darovaní. Na jednej strane je pacient, na strane druhej štatutárny zástupca nemocnice... Podľa získaných informácií nemocnici sa už vrátili náklady na ich rekonštrukciu a zriadenie...

Mám pocit, akoby som sa ocitla na mieste, kde predbehli v pozitívnom zmysle slova svoju dobu. Uvažujem nad tým, čo všetko sa ešte mohlo zmeniť, keby sa bola podarila premena na neziskovú organizáciu. Dnes patrí nemocnica pod VÚC, ale ako ekonomické terno sa mi to z dostupných informácií veľmi nejaví. Objavujú sa aj správy o úsilí určitých skupín urobiť z takejto nemocnice profitovú organizáciu. Priznám sa, veľmi sa mi to nepozdáva. V neziskovej organizácii sa peniaze vracajú do zdravotníckeho subjektu, v tom druhom prípade z nich veľa uvidieť nemusí...

Efektívny záchranný systém

Do reality ma z úvah vracia výjazd Rýchlej zdravotníckej pomoci. So záchrannou službou problémy v tomto okrese nie sú, je dobre vybudovaná. Dispečing má prepracovaný systém. Sprevádza ma Anna Strachanová, vedúca sestra NsP. Vysvetľuje mi, že niekedy pracovala na RZP i pohotovosti. Retrospektívne sa spolu s pracovníčkou dispečingu vo zvukovom zázname vraciame ku dňu, keď padajúca strecha spôsobila hromadný úraz. Zvládli to. Lekári v nemocnici sa okamžite preorientovali na pomoc naliehavým prípadom. Záchranná služba tu má tradíciu od r. 1995, keď vznikla Stanica rýchlej zdravotníckej pomoci. V terajšom období je súčasťou oddelenia urgentnej medicíny. Je jedným z článkov záchranného systému kraja. Je tu dlhoročná, dobre koordinovaná spolupráca s hasičmi i políciou. Záchranná služba je dobre vybudovaná z organizačnej, personálnej a materiálnej stránky. Je však potrebná pravidelná obnova techniky. Dozvedám sa, že v najbližšom období by potrebovali nové vozidlo pre RZP...

Zastavujeme sa pri problémoch a ja sa vraciam k obdobiu, keď na východe Slovenska nebolo liekov pre onkologických pacientov. Mám informácie, že sa to týkalo i pacientov zo Starej Ľubovne... Problémom bolo ich akési odsúvanie, dialo sa v nemocniciach, kde im poskytovali chemoterapiu a ďalšiu odbornú liečbu, no vyriešili to. Z vedenia zariadili, aby peniaze na túto špeciálnu liečbu prichádzali priamo do ľubovnianskej nemocnice a zriadili tu pre svojich pacientov i onkologickú terapiu. Plusom je, že v stave, v akom sa po chemoterapii nachádzajú, ich nemusia transportovať po celom regióne sanitkou...

Vedia si poradiť...

Prechádzam chodbami nemocnice a všetko sa mi javí tak, akoby tu mal ošetrujúci a často i medicínsky personál k pacientom bližšie. Vidím nemocnicu, ktorá sa nielen obrazne drží v súčasnom zdravotníckom systéme, ale ide aj dopredu. A retrospektívne sa zamýšľam nad slovami MUDr. Karaša, poľa ktorých najvážnejším problémom tohto rezortu je zdĺhavá reforma, jej prílišná nestabilita, nejasnosť smerovania, permanentne ovplyvňovaná zavádzaním neustálych zmien pravidiel pri meniacej sa zákonodarnej a výkonnej garnitúre. A aj to, že systém je v posledných rokoch finančne insuficientný, nestabilný, rozdeľovanie zdrojov je neobjektívne a zahmlené. Porovnávanie výkonnosti a kvality jednotlivých zdravotníckych zariadení je nedostatočné, ak vôbec existuje, tak len neoficiálne. Platí to pre zdravotné poisťovne i MZ SR. Organizácia a riadenie systému z jedného centra, MZ SR (absolútna centralizácia), sa ukázala prinajmenšom ťažkopádna. Spôsob organizácie a riadenia sa prenáša na jednotlivé zdravotnícke zariadenia... „Súhlasím s tým, že ako štýl je to prekonané. A práca v takýchto neistých podmienkach je veľmi namáhavá. Život si zrejme vyžiada zmenu, pretože obce, mestá a ani VÚC financie na zdravotníctvo nemajú. Zrejme vzniknú neprofitové (neziskové) organizácie, ale aj profitové, ako s. r. o. alebo akciové spoločnosti. V niektorých prípadoch sa už tak stalo. Je to však iba prvý krok k stabilizácii zdravotníckeho systému. Je to iba mobilizácia vnútorných rezerv, ktoré zdravotnícke organizácie skutočne aj majú. Ďalším krokom je, aby aj zvonku prišli financie. To zrejme bude reálne až po legislatívnych krokoch, zabehnutí nového liečebného poriadku a zákonov týkajúcich sa zdravotného poistenia. Ide o väčší prísun financií do systému, ako bol doteraz. Tohto roku to zrejme nebude, ale možno nasledujúci. Vyberanie poplatkov za stravu, poplatok za hospitalizovaný deň, poplatky za návštevu v ambulancii lekárov budú iba malým zdrojom a zásadne ani systémovo nevyriešia finančné problémy zdravotníckych zariadení,“ tvrdí M. Karaš.

Spomínam si na výrok, že manažment NsP Stará Ľubovňa mal pripravený transformačný návrh na premenu NsP na neziskovú organizáciu, no nedostali sa na rokovanie vlády. Napriek tomu, že nikde nie je legislatívne ustanovené, čo štandardná a nadštandardná starostlivosť je, vedia si v Starej Ľubovni s týmto problémom poradiť. I keď je v tejto oblasti pomerne slabá ekonomická sila strednej vrstvy. V internom odbore ako nadštandard tu najnovšie ponúkajú možnosť vykonať preventívne zdravotné prehliadky pre občanov individuálne alebo skupinovo. Do prehliadok môžu byť zahrnutí občania, resp. potenciálni pacienti, ktorí majú záujem preventívne sa starať o svoje zdravie. Ide tiež o zamestnávateľov, ktorí sa starajú o svojich zamestnancov v rámci programov sociálno-zdravotnej starostlivosti. Preventívna zdravotná prehliadka zahrňuje kompletnú neinvazívnu internistickú diagnostiku (klinické vyšetrenie, monitorovanie tlaku krvi, EKG, ultrasonografické vyšetrenie srdca, vyšetrenie srdca v záťaži, spirometrické vyšetrenie, RTG., hematologické a biochemické vyšetrenia...). Okrem interného vyšetrenia je podľa potreby vyšetrenie doplnené vyšetrením kardiológa alebo iného odborníka, napr. gynekológa, urológa, neurológa, fyzioterapeuta, endokrinológa, a pod. Vyšetrenia špecialistov sú podľa potreby takisto doplnené laboratórnymi vyšetreniami, RTG. vyšetreniami, vrátane mamografie. Záujemca si môže z vyšetrení vybrať, čo uzná za vhodné.

Na cestu do Bratislavy si beriem letáčik, v ktorom sa dozvedám, že vyšetrenie trvá od 7.15 do 14 hod., absolvovať preventívne prehliadky možno v utorok, stredu či vo štvrtok a cena závisí od množstva potrebných vyšetrení poľa platného bodového cenníka. Preventívna prehliadka bude skončená záverečným zhodnotením s písomným záverom, posúdením rizikových faktorov, odporúčaniami na úpravu životosprávy, prípadne liečby a stanovením následnej kontroly. Pri stanovení ochorenia bude odporučený a zabezpečený ďalší postup liečby.

do rámčeka

Uvedomujem si, o čo to majú v tomto regióne zdravotníci zložitejšie, ako ich bratislavskí kolegovia. V ekonomickom rozpočte nemocnice svoje urobí aj dlhá zima. Taxikár, ktorý ma vezie z ľubovnianskych kúpeľov na stanicu (v mestskom hoteli sa mi nepodarilo zohnať ubytovanie na potrebný čas) mi vysvetľuje, že je to kraj, kde sa pre chlad ani orechy nerodia... Jeho žena, keď sa sem vraj z teplejšej oblasti vydala, len plakala. Ja zasa myslím na informáciu, podľa ktorej v okolí Starej Ľubovne vyviera 85 minerálnych prameňov. Na železničnej stanici už s úsmevom prijímam informáciu, že si mám batožinu prísť vyzdvihnúť skôr, ako začnú po obednej pauze predávať lístky, ak teda chcem ísť ešte do mesta. V motorovom vláčiku, ktorý vozí ľudí za prácou, počuť niekoľko nárečí - goralské, spišské, šarišské, ale znie tu i nemčina a komunikácia rusínsko-ukrajinská. Ľudia rozoberajú svoje každodenné starosti. Mnohí sa navzájom poznajú. Ich vzťah sa odlišuje asi tak, ako život malej nemocnice a veľkého zdravotníckeho kolosu v priemyselnom meste. Po niekoľkohodinovej ceste rýchlikom mi v pamäti zostáva modrá obloha nad Starou Ľubovňou, chlad, no bez nepríjemného vetra charakteristického pre Bratislavu... Z myšlienok ma vytrhne prichádzajúci autobus mestskej hromadnej dopravy v hlavnom meste Slovenska, tlačenica v ňom a drsné správanie spolucestujúcich. Zrazu si všimnem, že mám otvorenú príručnú tašku, v ktorej mám všetky peniaze i doklady. Zlodejova ruka však zrejme omylom zobrala moje puzdro s dioptrickými okuliarmi. Hodí ich v preplnenom autobuse na zem a vyskočí z neho skôr, ako sa zatvoria pneumatické dvere. Uvedomujem si, že som doma...

Ľudmila Koníková