Posolstvo z aténskych ruín

Európania nechcú ísť proti prúdu histórie

Štátnici terajších a budúcich členských štátov Európskej únie sa po minulotýždňovom historickom podpise o jej rozšírení o desať štátov nechali zvečniť v ruinách aténskej Akropoly. Fotografia z oveľa vyššou dávkou symboliky ako estetiky. Lebo tam - v dnešných ruinách -, kde sa v dávnoveku zrodil nielen pojem, ale aj jav zvaný demokracia, sa minulý týždeň zrodila nová skutočnosť, ktorá významne ovplyvní budúce európske (a možno aj svetové) dejiny. Európska únia sa obohatila o ďalšiu kapitolu a zostáva veriť, že to bude mať za následok obohatenie všetkých Európanov. Duchovné, kultúrne, jazykové, hodnotové... Je však pravda, že obyvatelia strednej a východnej Európy sa tešia aj na obohatenie materiálne, ktoré si od vstupu do elitného „euroklubu“ určite sľubujú. Dôležité však je, aby sa Európa nestala iba svetadielom konzumentov, ale aj ideálov a pokroku.

Európska, najmä však západoeurópska tlač radosť a optimizmus šírený z Atén zmiernila patričnou dávkou skepsy. EÚ dosiahla historický úspech, problémy sa však jej rozšírením neodstránia, napísal rakúsky denník Der Standard. Náznaky, že by sa Európa - aj po rozšírení - dokázala porátať s nacionalizmom, sú veľmi slabé, uviedli rakúske noviny Die Presse. Predstavitelia európskej 25, podobne aj súčasnej európskej 15, sú vnútorne hlboko rozdelení: ukázala to iracká kríza a nemajú ani spoločný projekt pre budúcnosť, myslí si francúzsky Libération. „Doterajšia európska pätnástka sa dokázala dohodnúť na spoločných záveroch len s problémami, ako asi budú vyzerať dohody o spoločných stanoviskách v 25- až 30-člennej EÚ, ktorá rastie do šírky, do hĺbky už oveľa menej?“ pýta sa nemecký denník Die Welt. Ako? Odpoveď načrtáva ďalší nemecký denník, Frankfurter Allgemeine Zeitung: „EÚ bude potrebovať rozum, zmysel pre spoločné ciele a čosi ako európske štátnické myslenie.“ Podobný, celkom triezvy názor, majú aj belgické noviny La Libre Belgique: „Byť proti rozšíreniu, ktorého politické a ekonomické výhody oveľa prevyšujú nevýhody, by nemalo žiadny zmysel. Bolo by to ako ísť proti prúdu histórie. Toto rozšírenie treba využiť ako odrazový mostík na vytvorenie Európy zajtrajška a využiť prínos nových krajín zo strednej a z východnej Európy.“

Musí byť krátkozraký, „ísť proti prúdu histórie“ ten, čo tvrdí, že Európania sa nemôžu navzájom obohacovať. Je pravdou, ako skonštatovali médiá, že k odsúhlaseniu rozšírenia únie dochádza v čase, keď je únia poznačená hlbokými vnútornými rozpormi, najmä kvôli Iraku. Dejiny však dokazujú, že krízy sú testom dospelosti. Ak zjednocujúca sa Európa úspešne prežije túto krízu, čomu niet dôvod neveriť, môže z nej vyjsť dokonca posilnená, sebavedomejšia a múdrejšia o jednu krízovú situáciu. Prichystaná čeliť ďalším výzvam. Aj to môže byť posolstvo z aténskych ruín.

Môže, ale nemusí. Dosť to závisí aj od politických elít jednotlivých štátov a ich prioritných záujmov. Už na podpisovej európskej konferencii na tému Spoločné susedstvo, na ktorej sa zúčastnili aj predstavitelia štátov mimo (rozširujúcich sa) hraníc EÚ, sa vypuklo prejavila nejednotnosť názorov euroštátnikov proti politickej budúcnosti ich kontinentu. Nikto de facto nepovedal, kde (alebo kedy) sa presne skončí rozširovanie únie, veď okrem už jasných kandidátov Rumunska a Bulharska v tesnom závese s Chorvátskom (vstup do EÚ v roku 2007?) či stále váhavých Nórov a Švajčiarov si svoju prítomnosť v únii vedia dobre predstaviť neúnavní Turci, ďalej Srbi, Čiernohorci, Bosniaci, Macedónčania, Albánci, Ukrajinci, Rusi, Moldavčania atď. A netreba zabúdať, že o tom istom snívajú aj mimoeurópske štáty, ako napríklad Izrael, Maroko a nepohrdli by tým ani v Arménsku, Gruzínsku či Azerbajdžane. Takéto scenáre sú však naozaj hudbou ďalekej budúcnosti, už teraz však nad nimi mnohí Európania krútia hlavou. EÚ až po Vladivostok a Saharu? Nemožné.

Od chcenia k realizácii túžob je však ďaleko a EÚ má (našťastie pre jej fungovanie ako celok) dosť prísne kritériá na „priskočenie“ nových členov, ktoré momentálne zo štartu diskvalifikujú mnohé štáty. Nevyjasnené vnútropolitické, menšinové a susedské vzťahy blokujú eurotúžby Izraela (najmä problém s Palestínčanmi), Turecka (kurdská menšina), Maroka (nedoriešená otázka Západnej Sahary), Bosny a Macedónska, ale aj Rusko (problém Čečenska), Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Nemenej prísne ekonomické kritériá zasa v rovine snov ponechávajú Moldavsko, kaukazské štáty, Albánsko, Macedónsko...

No a potom, pravdaže, je tu nevyhnutná reforma európskych inštitúcií, ktorá má už v lete tohto roka dať Európe novú tvár. A nové vízie. Pre budúcnosť. Pred 10 či 15 rokmi však bolo nepredstaviteľné to, čo sa minulý týždeň podpísalo v Aténach. A stalo sa. Ak by sme sa mali zamyslieť hlboko, hlboko do budúcnosti, až sa človek vyberie medzi hviezdy hľadať svoj nový domov, dokáže to iba za predpokladu, že tu na našej planéte bude poriadok a pokoj. A normálne vzťahy. Európska únia, rozširujúca sa a zjednocujúca rodina donedávna ešte rivalských národov, je možno tým prvým krôčikom potrebným na dosiahnutie tohto cieľa.

Iaromír Novák

-raster-

Európa dosiahla už veľa, každá etapa bola udalosťou: vnútorný trh, menová únia, teraz momentálne rozšírenie o desať krajín. Európa bude úspešná, pokiaľ sa v tomto slobodnom spoločenstve nájdu všetci: so svojimi cieľmi, záujmami a želaniami. Myslieť si však, že 450 miliónov Európanov si bude akoby zázrakom ihneď výborne rozumieť, je predstava, ktorá je - aj vzhľadom na doterajšie európske dejiny - predsa len nereálna.

Frankfurte Allgemeine Zeitung 17. 4.