NÁROČNÝ NÁVRAT

„Uprednostním najnevýhodnejší mier pred tou najspravodlivejšou vojnou,“ vyhlásil svojho času starorímsky orátor a štátnik Cicero. O niekoľko storočí neskôr americký štátnik Benjamin Franklin vyhlásil, že nikdy nejestvovala dobrá vojna a zlý mier. Možno nejaké múdrosti história zaznamená aj po najnovšej vojne v Iraku. Vojna, ktorá sa, našťastie, už stáva minulosťou, lebo najaktuálnejším a zároveň najambicióznejším cieľom medzinárodného spoločenstva na čele s USA je teraz vybudovať mier v Iraku. A v rámci mieru dokonca novú, demokratickejšiu spoločnosť. Po deštrukcii nastáva čas konštrukcií. Budovania. V duchu odkazu predčasne zosnulého amerického hudobníka Jonathana Larsona: „Protikladom vojny nie je mier, ale tvorba.“

Tvorba mieru v Iraku, nevyhnutne spojená s rekonštrukciou celej krajiny, nielen jej ropného priemyslu, bude proces mimoriadne náročný a dlhodobý. Ak sa dnes odhaduje, že americká vojenská správa nad Irakom potrvá od troch do šesť mesiacov a prvé demokratické voľby môžu byť dokonca až o dva roky, ekonomická revitalizácia krajiny, celková normalizácia pomerov a skonsolidovanie občianskej spoločnosti je zatiaľ proces bez známeho dátumového ukončenia. Lebo ťažkostí je viac ako dosť. Vojnou (a predošlými vojnami) zničená ekonomika, nefungujúca infraštruktúra, nedostatočné zásobovanie pitnou vodou, akútny nedostatok potravín a liekov, nefungujúca administratíva - sú tie najvypuklejšie problémy. A potom nerozmotateľná spletitosť nábožensko-kmeňovo-etnických vzťahov v Iraku... Šiiti, ktorí nemajú radi sunnitov, hoci ich viera je tá istá. Iračania, ktorí sa boja Kurdov, a naopak. Staré, ale nezabudnuté kmeňové rozbroje. Exilová opozícia, ktorú favorizuje Západ, ale nemá dosť silné politické korene doma. Slabé, takmer nejestvujúce občianske povedomie a aktivity.

Podľa pracovníkov humanitárnych organizácií naliehavejšia než potravinová pomoc je momentálne v Iraku obnova základných služieb - dodávok elektriny, prevádzka škôl a nemocníc, otvorenie úradov, sprevádzkovanie verejnej dopravy a telefonickej siete. Vojna v Iraku zanechala iracké mestá bez elektriny a vody. Po páde režimu Saddáma Husajna mnoho vládnych budov sa stalo terčom rabovania a ničenia. Medzinárodný výbor Červeného kríža (MVČK) v Bagdade signalizuje, že „krajina sa zrútila“, keďže nič tu normálne nefunguje. Detský fond OSN (UNICEF) minulý týždeň označil za hroznú situáciu v bagdadských nemocniciach, kde chýbajú ventilátory, infúzie, antibiotiká, ale najmä kvapalný kyslík. Väčšina humanitárnych organizácií vrátane agentúr OSN zo strachu pred vojnou svojich pracovníkov z Iraku odvolala, a tí sa späť vracajú len pomaly.

Ťažko sa bude v takomto teréne rodiť demokracia a prosperita, hoci Irak je bohatou krajinou. Je preto vítané, že USA sa spolu s Veľkou Britániou snažia popasovať s touto výzvou spolu s ďalšími krajinami sveta. Pomôže Austrália, Nový Zéland, americkú výzvu na pomoc pri obnove Iraku prijalo Taliansko, Dánsko a Bulharsko, zvažujú o nej v Kanade, Rumunsku, Turecku a ďalších štátoch. Zdroje z diplomatických kruhov uvádzajú, že pravdepodobne až sedem európskych krajín poskytne mierové jednotky, ktoré budú dohliadať na vytváranie demokratickej vlády v Iraku. Úlohy týchto jednotiek sa budú týkať oblasti bezpečnosti, zdravotníckych služieb a hliadkovania. Ďalšie štáty, ako napríklad Azerbajdžan, zasa ústretovo ponúkajú svoju pomoc pri obnove poriadku v irackých mestách.

Medzitým Američania a Briti už uskutočnili prvé kroky nevyhnutné pre normalizáciu pomerov v krajine. V pondelok do Iraku zavítal bývalý americký generál Jay Garner, ktorý funguje ako dočasný civilný správca Iraku, a už v prvý deň pobytu v irackej metropole sa ostro pustil do práce. Východná časť Bagdadu už má elektrinu. Americké jednotky obnovujú medzinárodné letisko, aby leteckou cestou sem už koncom tohto týždňa mohla prúdiť humanitárna a potravinová pomoc. MVČK sa intenzívne sústreďuje na opravu potrubí v Násiríji, Nadžafe, Mosule a iných mestách. Nezaháľajú ani Briti, ktorí sprevádzkovali železničnú trať medzi prístavným mestom Umm Kasr a druhým najväčším mestom v Iraku Basrou. Dôležitá vec, lebo do prístavu sa dostáva väčšina humanitárnej pomoci a odtiaľto je distribuovaná do irackého vnútrozemia.

Humanitárna pomoc je naozaj medzinárodnou záležitosťou. Prichádza do Iraku zo susedných štátov - z Jordánska, tradičného rivala Iránu, z Kuvajtu a Turecka, kde potraviny, vodu a lieky dodávajú mnohé štáty a humanitárne organizácie. Náboženská sloboda v Iraku sa mohutne a živelne prejavila už v prvých dňoch slobody. Z hľadiska budúcnosti tu najväčšie obavy majú irackí kresťania, ktorí za Saddáma mali určité výsady a teraz sa boja, že vlna islamského uvedomenia ich jednoducho zmetie. Z hľadiska histórie a kultúry je potešiteľné to, že síce neskoro, ale predsa, sa svet snaží do najvyššej možnej miery minimalizovať kultúrne škody nevídaných rozmerov, ktoré napáchali Iračania rabovaním múzeí. Veľké svetové múzeá z Francúzska, Ruska, Anglicka a USA vytvárajú komisiu expertov, ktorá má na mieste činu zistiť, čo všetko sa stratilo a, pravdaže, pomôcť pri objavovaní a znovuzískaní unikátnych artefaktov späť do múzeí a zároveň zabezpečiť ochranu ďalších cenných archeologických nálezísk.

Ekonomická obnova Iraku bude nepochybne veľmi lukratívnou záležitosťou pre firmy z celého sveta. V tomto smere budú mať hlavné slovo víťazi, Američania a Briti, ktorí zatiaľ odmietajú návrhy, aby celú rekonštrukciu Iraku spravovala OSN. Tí istí Američania a Briti však musia pozorne sledovať nálady irackej verejnosti, ktorá už teraz, niekoľko dní po zmiznutí Saddáma Husajna a jeho verných, nahlas a búrlivo žiada, aby osud Iraku zostal v irackých rukách a odmieta „nanútenú“ formálnu demokraciu. Ako včera celkom trefne poznamenal britský denník Guardian, vďačnosť Iračanov za zvrhnutie nenávideného Saddáma sa už vyčerpala (každý zázrak trvá tri dni) a Iračania veľmi rýchlo začnú vnímať okupáciu Iraku ako nešťastie. Ako neúprimnosť (v snahe zabezpečiť si vlastné ekonomické výhody) a ako násilie. Tí Iračania, ktorým USA a spojenci chcú iba dobro. Ako však povedal Mahátmá Gándhí, „ustavičné dobro nemôže byť založené na nepravde a násilí“.

Iaromír Novák