Na čo (ne)majú?

Z krízového stavu do štrajkovej pohotovosti posunul predvčerom snem Konfederácie odborových zväzov najväčšiu odborársku organizáciu v SR. Dôvodom je najmä nepriaznivá sociálno-ekonomická situácia obyvateľov a návrhy niektorých zákonov a reforiem, ktoré ešte priťažia ľuďom a rodinám s priemernými a podpriemernými príjmami. Nie je sa čo čudovať, že sa odborári búria, ani tomu, že podľa svojich partnerov v Európskej únii pripravujú aj tvrdšie protestné akcie ako blokovanie hraničných priechodov a diaľnic či zastavenie vyučovania na základných a stredných školách. Príčinám nespokojnosti by bolo bývalo možné predísť, keby sociálny dialóg na tripartitnej úrovni fungoval naozaj tak, ako sa to kabinet premiéra M. Dzurindu snaží prezentovať navonok. Vláda však sociálnych partnerov počúva, len keď sa jej to hodí. Príkladom je prerokovanie novej reformy dôchodkového zabezpečenia, ktorú predložila do Rady hospodárskej a sociálnej dohody (RHSD), no po tom, čo sa sociálni partneri, najmä zamestnávatelia, domáhali sociálno-ekonomického rozboru a chceli poznať komplexnú hospodársku stratégiu, ju pokojne posunula ďalej v legislatívnom procese. Pritom zákon o tripartite hovorí o tom, že sa taký materiál má prerokovať v RHSD ešte raz.

Heslo, s ktorým idú odborári k referendu, teda „do únie áno, ale chudobu nie“, jasne hovorí o dôvodoch nesúhlasu s reformou daňovou i dôchodkovou, a s návrhom zákona o sociálnom poistení. Veď rovná daň z príjmu (vysokopríjmové skupiny daňovníkov získajú tisícky a nízkopríjmové desiatky korún), ktorú si štátna pokladnica mieni kompenzovať „zjednotením“ DPH na vyššej sadzbe, sa v konečnom dôsledku prejaví na vyšších cenách. To sa dotkne všetkých, aj tých, ktorí daň z príjmu neplatia. Čo sa môže prejaviť na potrebe ďalších sociálnych výdavkov a celý systém len viac pokriví. Takáto daňová reforma nie je v konečnom dôsledku ani na prospech zamestnávateľov, dobre platených riadiacich pracovníkov či vôbec bohatšej vrstvy občanov, aj keď sa na prvý pohľad zdá, že získajú ešte aj zrušením daní z dividend, podielov na zisku či zrušením dane z dedičstva. Radový občan je totiž zvyknutý prikrývať sa len takou prikrývkou, na akú má, takže obmedzí svoju spotrebu. Obmedzenie spotreby, to je brzdenie ekonomiky, a teda posledná vec, ktorú firmy (nech je už ich predmetom podnikania čokoľvek) potrebujú. Dodajme, že rovnako nepotrebujú sociálne nepokoje, ktoré sú na spadnutie. Veriť v holubičiu povahu nášho národa, ktorý nič nevyprovokuje k ostrejšiemu vystúpeniu, sa nemusí oplatiť.

Aj keď odborová centrála nie je na tom s dôverou občanov najlepšie, podľa niektorých prieskumov verejnej mienky, tak nedocenenie jej štrajkovej pohotovosti by mohlo spôsobiť značné problémy. V danej situácii by boli luxusom, ktorý si nemôžeme dovoliť. Jednotlivé strany tripartity by si mali sadnúť za rokovací stôl, pokiaľ tripartita a jej stôl jestvuje, a neodísť od neho, kým sa nedopracujú ku kompromisu. Hrať sa na silných a slabých z ktorejkoľvek strany, to by mohlo viesť k "prederaveniu" štátneho rozpočtu, destabilizácii celého radu firiem a organizácií vo všetkých sférach a v konečnom dôsledkom k poklesu životnej úrovne väčšiny. Inou pravdou je, že "pohotovosť" by mali odbory vyhlásiť vo vlastnej domácnosti, a najmä v jej kuchyni a komore. Štrajkovou pohotovosťou a silnými rečami ich totiž nenaplnia, ale úplne vybrakujú. Ako tripartitný partner nie sú len na konštatovanie stavu a jeho kritiku, ale mohli, ba mali by odhalovať príčiny celého transformačného vývoja. Na to, aby odborová centrála preukázala verejnosti vládnu rozpočtovú rozšafnosť, či priam nehospodárnosť, alebo schopnosť prijímať nemúdre riešenia, však nemajú, a tak vládny kabinet ako ich partner môže byť relatívne pokojný.