Presun ktorých prostriedkov?

Komentuje Zuzana Krútka

Na misku váh položil minister Ivan Mikloš ochotu ísť dolu s rovnou daňou, prípadne s DPH (obe zatiaľ navrhované od 1. 1. 2004 na úrovni 20 %) a financovanie aktívnej politiky trhu práce (APTP), ktorá je podľa neho málo efektívna a nepomáha znižovaniu nezamestnanosti. V prípade zrušenia APTP by teda bolo možné znížiť daň z príjmu alebo DPH. Ešte aj ak odhliadneme od toho, že prostriedky Národného úradu práce, ktoré sa vynakladajú na aktívnu politiku trhu práce, pochádzajú z príspevkov na poistenie v nezamestnanosti a bolo by scestné vykrývať zníženie akejkoľvek dane z adresných odvodov určených verejnoprávnej inštitúcii (návrh na jej poštátnenie ešte nikto neschválil, aj keď sa už o ňom hovorí), treba povedať, že konštatovanie o nízkej efektívnosti APTP sa nezakladá na pravde. Ide o viac nástrojov, napríklad rekvalifikácie, podpora vytvárania nových pracovných miest a samozamestnania, absolventská prax, podpora zamestnávania osobitných skupín občanov, podpora vypracovania projektov na oživenie zamestnanosti a ďalšie. Niektoré sú veľmi efektívne, iné menej.

Takmer stopercentná je úspešnosť podpory samozamestnávania. Zákon síce umožňuje podporiť začínajúceho malého podnikateľa až sumou 200-tisíc korún, obyčajne však býva toto „štartovné“ z rozpočtu úradu práce vo výške okolo 80- až 90-tisíc. Ľudia, ktorí sa takto postavia na vlastné nohy, sa spravidla do evidencie úradu práce nevracajú, dokonca neskôr sami začínajú vytvárať pracovné miesta. Sumu, ktorú sme do nich investovali, „vrátia“ štátnemu rozpočtu na dani o rok, o dva. Keby sme ich ponechali v evidencii po tom, čo by im zanikol nárok na podporu, začali by poberať sociálne dávky, takže namiesto prispievania do rozpočtu by z neho peniaze vysávali. Všeobecne sa usudzuje, že málo efektívne sú rekvalifikácie. Pri vhodnej príprave a zameraní si však asi každý druhý rekvalifikovaný nájde do šiestich mesiacov od ukončenia kurzu pracovné miesto. V niektorých okresoch, napríklad v Považskej Bystrici a v Púchove, majú úspešnosť takmer 60-percentnú, kým napríklad v Nových Zámkoch len 28-percentnú. Tam však pripadalo v roku 2002 na jedno voľné pracovné miesto približne 50 nezamestnaných, z čoho zasa vyplýva, že šance rekvalifikovaných zamestnať sa sú vyššie ako šance ostatných. Ak sú priemerné náklady na rekvalifikáciu jedného človeka asi 11- až 12-tisíc Sk a polovica z nich sa umiestni na trhu práce, vychádza to do 24-tisíc Sk na jedného. Že by to bolo málo efektívne?

Vráťme sa však ešte k návrhu pána ministra financií. On určite vie, že výdavky SR na APTP sú nielen čo sa týka objemu, ale aj ako podiel na dosiahnutom HDP viacnásobne nižšie ako v krajinách Európskej únie, kam smerujeme a kam sa blížime. Dokonca ich podiel na HDP je v SR dvoj- až trojnásobne nižší ako v Česku alebo v Maďarsku, ale mieru nezamestnanosti máme vyššiu. Ako záver sa teda skôr ponúka otázka: Čo sledoval minister poukázaním na možnosť presunu prostriedkov?