Kto vlastne zlyháva?

História OSN je plná úspechov, ale aj čiernych bodov. S touto frázou sa stretávame takmer pri každom hodnotení doterajšej činnosti svetovej organizácie. Ide pritom o povrchné a nie celkom presné konštatovanie. Nástroj mieru nemôže zlyhať, zlyhávajú len tí, čo ho používajú. OSN zďaleka nedisponuje dostatočnými politickými, materiálnymi a vojenskými prostriedkami, aby si mohla účinne poradiť s globálnymi výzvami a konfliktami. Každý jej úspech je v prvom rade úspechom jej členských krajín, zatiaľ čo zlyhanie je výsledkom neochoty tých istých podriadiť sa jej princípom, ako aj neochoty najvplyvnejších krajín vynaložiť dostatok času a energie na odstránenie neuralgických bodov.

OSN sa teda môže angažovať len v rozsahu, v akom jej to umožnia v prvom rade stáli členovia Bezpečnostnej rady a v určitej miere aj ostatné krajiny. Aby toto angažovanie mohlo byť úspešné, centrá svetovej moci musia vnímať svetovú organizáciu ako inštitúciu, ktorá sa snaží vydláždiť cestu k lepšej planéte, a nie ako pôdu na presadzovanie úzkych národných záujmov. Niektoré fakty nasvedčujú, že to tak celkom nie je. Napríklad v dejinách OSN bolo právo veta v BR OSN použité vyše 250-krát a k vojenským intervenciám členov Bezpečnostnej rady mimo rámca OSN nedochádzalo iba výnimočne.

Možno najlepšou metaforou vzťahu OSN a mocností je vojna v Kórei ako jedna z prvých vážnych skúšok pre novovzniknutú organizáciu. Prevažne americké vojská bojujúce pod hlavičkou OSN sa vtedy neuspokojili s obnovením krehkej rovnováhy síl na Ďalekom východe, ku ktorej narušeniu došlo vtrhnutím Pchjongjangu za 38. rovnobežku. Vyvolalo to zapojenie Číny do vojny na strane komunistického severu (Peking vtedy nebol zastúpený v OSN) a zbytočné predlžovanie konfliktu, v ktorom nakoniec zahynulo 142-tisíc Američanov a 17-tisíc príslušníkov ostatných národných kontingentov OSN. Na dodatočnú ilustráciu toho, nakoľko OSN uviazla v spleti mocenských záujmov, možno uviesť, že ZSSR ako jeden z iniciátorov celého konfliktu v tom čase bojkotoval zasadania Bezpečnostnej rady.

Podobných príkladov, keď mocenské záujmy prevážili nad princípmi OSN a zdravým rozumom, by sme mohli nájsť na desiatky. To, pravda, neznamená, že by v súčasnej irackej kríze, ani pri hociktorej inej, OSN mala rezignovať a čakať, ako sa veci vyvinú. Krajiny, ktoré nie sú ľahostajné k porušovaniu medzinárodného práva, by na čele s generálnym tajomníkom mali využiť všetky mechanizmy OSN , ako aj jej autoritu, a bojovať za princípy svetovej organizácie. No rozhodujúce slovo aj tak budú mať mocnosti. Úmera je pritom jasná: Čím vplyvnejšia krajina, tým väčšia zodpovednosť.

Rastislav Boldocký