Vzdelávanie ako dobrý podnik

Čínski študenti sa húfne prihlasujú do škôl v zahraničí

Dnešný trh práce si vo svete vyžaduje vzdelaných a pripravených ľudí. Mladí Číňania chcú byť vzdelaní a pripravení. Možno, že je to viac vôľa ich rodičov, zo začiatku, ale aj študenti rýchlo pochopia výhody vzdelávania na zahraničných stredných školách a univerzitách a perspektívy, ktoré im to otvára. Najmä, keď ešte pred desiatimi rokmi možnosť študovať v zahraničí mali iba šťastlivci podporovaní vládnymi programami.

Za posledných desať rokov, zároveň s nárastom príjmov a so zmenšovaním bariér pri vycestovaní do zahraničia, čoraz viac študentov-samoplatiteľov opúšťa pevninskú Čínu a hlási sa na školách v zahraničí. Medzi čínskymi rodičmi je to dokonca trend modernosti - mať deti, vlastne dieťa, keďže platí oficiálna politika jedného dieťaťa, na prestížnych školách vo svete. Záležitosť je to nelacná, lebo napríklad vo Veľkej Británii na súkromnej škole rok vzdelávania vyjde aj na 24 000 USD. Čo je desaťkrát priemerný ročný zárobok typickej mestskej rodiny v Číne. Aj napriek tomu sú dnes čínski študenti druhou najpočetnejšou kategóriou zo zahraničia (po Hongkongu) a prevýšili už aj študentov z Nemecka. Kým prílev čínskych školákov do Británie každý rok narastá, najviac ich aj tak ešte stále chodí študovať do Austrálie, na Nový Zéland či do Kanady. Ročné štúdium je tam predsa lacnejšie ako v Británii - okolo 7000 USD v Austrálii, kde počet čínskych žiakov rastie o 10 % každý rok -, britské školy a univerzity sú však prestížnejšie.

Celá záležitosť so vzdelávaním budúcej čínskej inteligencie a možno elity v zahraničí nemá len charakter pragmatickosti (perspektívy do budúcnosti) a hrdosti, ale aj silný emocionálny náboj. Tak pre rodičov, ktorí neraz sú ochotní predať aj svoj dom, len aby ich jediné dieťa, nadlho odlúčené od nich, dostalo túto šancu, ako aj pre deti, ktoré sa ocitnú v inojazyčnom a inokultúrnom prostredí, v prostredí, kde dokonca platí celkom odlišný systém vzdelávania a kde sú aj nároky na žiakov absolútne iné ako doma. Prvotný predpoklad, prečo vyslať svoje deti na strednú školu do zahraničia, je ten, že takto, pod menším tlakom ako doma, budú oveľa lepšie pripravené na to, aby sa dostali na univerzity v Číne, čo je nesmierne ťažké. Prijímacie skúšky sú tu naozajstným sitom previerok schopností a šikovnosti. V Číne sa ešte stále v spoločnosti veľmi vysoko cení vzdelanosť a univerzitné vzdelanie naozaj otvára dvere. Žiadny div, že v Číne sa centrá jazykovej prípravy stali rýchlorastúcim a prosperujúcim priemyslom. Lebo už nielen deti čínskych novozbohatlíkov a vládnych a straníckych funkcionárov dostávajú možnosť študovať vonku, ale aj deti rodičov strednej triedy. Paradoxne možno aj preto, že vládou podporovaná politika jedného dieťaťa vytvára žiakom-jedináčikom širokorozvetvené príbuzenstvo, ktoré má záujem, aby ich miláčik mal zaistenú lepšiu budúcnosť.

Má to však aj svoje úskalia. Tie pramenia hlavne z odlišnosti kultúr. Čínski jedináčikovia sú menej samostatní ako napríklad ich britskí spolužiaci. Nielen, čo sa týka rodiny (zabezpečenia si bývania v cudzine, varenia, nákupov a vôbec sociálneho života), ale aj vzdelávania. Číňania sa len ťažko zapájajú do debát s profesormi počas vyučovacieho procesu, sú naučení myslieť menej samostatne. Je u nich cítiť radosť z učenia, usilovnosť, ktorú im napríklad britskí žiaci - ako uviedol britský týždenník Economist - môžu iba závidieť, sú zvyknutí pracovať po škole systémom domácich úloh, učiť sa naspamäť a sú pohotoví (v matematike sa nemusia spoliehať na kalkulačky a pod.) a zruční. Ich nesamostatnosť vyplývajúca z domáceho konzervatívneho systému im však spôsobuje nemálo problémov v spoločnosti založenej na individualizme. Avšak nielen ich ovplyvňuje spoločnosť, v ktorej sa ocitli, ale aj oni ovplyvňujú systém. Pre britské univerzity sú čínski študenti pekným zdrojom príjmov (v roku 2001 bolo okolo 18 000 Číňanov na univerzitách, najviac zo 143 000 zahraničných študentov), a preto sa manažéri univerzít snažia im vyjsť čo najviac v ústrety. A nielen oni. Podobné úsilie vyvíja Austrália, Nový Zéland a najnovšie už aj Nemecko.

Iaromír Novák