Blair sa stal nádejou EÚ

Európu šokujú správy o povojnových plánoch

Európanov šokujú správy o tom, že vojna v Iraku ešte vôbec nie je pri konci, ale, ako naznačuje belgický denník ako Le Soir, Američania si už teraz delia „korisť“. Vyslúžilý americký generál Jay Gardner, dobrý priateľ ministra obrany USA Donalda Rumsfelda, s tesnými kontaktmi na vojenský priemysel, podľa belgických novín už teraz z Kuvajtu organizuje povojnovú správu Iraku, v ktorej sa „ministrom vnútra“ má stať bývalý šéf CIA James Woolsey. Aj Gardner aj Woolsey úzko spolupracujú s izraelskou pravicou, čo podľa Le Soir svedčí o naozaj zvláštnych „ohľadoch“ na city Iračanov a ďalších Arabov v regióne.

Povojnová správa bude Irak nielen spravovať, ale tiež aj rozhodovať o zákazkách na obnovu krajiny. Pôjde o biznis. Jeden z protagonistov „jastrabov“ v americkom vedení Richard Perle minulý týždeň vyvolal vo francúzskej televízii „poprask“, keď povedal: „Vzhľadom na to, že ste sa nezapojili do klubu (vojenskej koalícii proti Iraku), nie je dôvod, prečo by ste tam mali chodiť na večeru.“ Treba tomu asi rozumieť tak, že tí mimo „klubu“ na povojnovej obnove Iraku nezarobia nič. Hodnoverné, lebo krátko na to Snemovňa reprezentantov schválila dodatok k uzneseniu o navýšení vojenského rozpočtu pre Irak, v ktorom sa uvádza, že firmám z krajín, ktoré sa postavili proti návrhu americkej rezolúcii v BR OSN, nesmú byť prideľované kontrakty v rámci rekonštrukcie Iraku. Týka sa to Francúzska, Nemecka, Ruska, Číny a Sýrie.

Nikto dnes nedokáže predpovedať, ako presne bude iracký „koláč“ rozdelený a za akých podmienok. Po boku Američanov bojujú Briti a niekoľko desiatok Poliakov. Ďalšie európske krajiny zaisťujú logistickú podporu alebo sa symbolicky pridávajú, ako napríklad Dáni, ktorí vyslali jednu ponorku. Českí a slovenskí chemici zatiaľ čakajú v Kuvajte, kým o českej vojenskej poľnej nemocnici má rokovať parlament. Vlády ďalších štátov podporujú USA politicky. Colin Powell odhadol ich počet na päťdesiat.

Ak by mala byť väčšina krajín EÚ z rekonštrukcie Iraku vylúčená, čiže ak by povojnový Irak spravovali najmä USA a zvyšok sveta by vymedzili iba na poskytovanie humanitárnej pomoci, rozkol medzi Európou a Amerikou by sa ešte viac prehĺbil. V tomto smere začína byť viac ako zaujímavá úloha britského premiéra. Kým ešte pred niekoľkými týždňami bol Tony Blair vďaka svojej vojnovej nálade a spojenectvom s USA takmer čiernou ovcou v európskom stáde, teraz sa k nemu čoraz viac upínajú nádeje EÚ, že on ako jediný politik bude schopný ovplyvniť uvažovanie Bieleho domu o povojnovom usporiadaní v Iraku. Diplomati v Bruseli priznávajú intenzívnu diplomatickú aktivitu medzi Parížom a Berlínom na jednej strane a Londýnom na druhej strane takisto, ako aj ustavičné kontakty medzi nimi a úradom vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku Javiera Solanu. Cieľom je zjednotiť čo najväčšiu silu na podporu požiadavky zvolania konferencie OSN o budúcnosti Iraku, z ktorej by vzišla dočasná vláda po vojne. Európa sa tak snaží posilniť tábor, reprezentovaný v administratíve USA skôr ministerstvom zahraničných vecí a niekoľkými poradcami v Bielom dome proti „jastrabom“ z Pentagónu, ktorých podporujú mnohí kongresmani. „Britský premiér vie, že výsledok aj tak určí prezident USA. Aby ho ovplyvnil, musí staviť ešte viac svoj politický kapitál, aby zaistil návrat OSN do centra diania, pripomína denník Le Soir.

(ČTK, jnk)