V praxi je to ale celkom inak

Komentuje Eleonóra Bujačková

Azda žiadny ekonomický jav nie je taký banálny a súčasne taký zložitý, ako je nezamestnanosť. Takmer každý dospelý človek bol v živote zamestnancom, a azda preto si kdekto myslí, že je expertom na trh práce. V skutočnosti je trh práce opradený mýtmi a nejasnosťami. Platí to rovnako tak v Slovenskej republike ako kdekoľvek inde na svete, vrátane krajín, ktoré označujeme ako „vyspelé“. Obľúbeným mylným tvrdením je napríklad predstava, že v ekonomike existuje určitý, viac-menej fixný objem práce, ktorý treba rozdeliť medzi populáciu tak, aby sa na každého dostalo. Odtiaľ pramenia aj ilúzie, že napríklad skrátenie pracovného týždňa zvýši zamestnanosť. Skúsenosti krajín, kde bol pracovný týždeň skrátený na 35 hodín týždenne (konkrétne Francúzsko), však tento klam vyvracajú. Dopyt po pracovnej sile závisí len od toho, či je pracovná sila pre zamestnávateľa rentabilná. Podniky nemožno prinútiť, aby prijímali pracovníkov, ktorí im neprinášajú úžitok.

Od akých faktorov teda závisí rentabilita pracovnej sily? V obdobiach konjunktúry rastie dopyt po pracovnej sile, v obdobiach recesie nepochopiteľne klesá. Od prvej polovice 70. rokov však západná Európa zápasí s trvalo rastúcou nezamestnanosťou bez ohľadu na hospodársky rast. Skutočná príčina čisto ekonomická. Od začiatku 70. rokov približne do polovice 80. rokov v západnej Európe prebiehal trend rastu daňovej záťaže práce. Tá potom postupne strácala rentabilitu. Objavil sa však nový ekonomický fenomén: permanentne vysoká nezamestnanosť. Práca je v Európe príliš drahá, preto je nahradzovaná kapitálom. Najvyšší nárast pomeru kapitálu a práce zaznamenali Francúzsko, Taliansko a Španielsko, teda krajiny s vysokou permanentnou nezamestnanosťou. Rast daňovej záťaže sa síce v Európe zastavil, opačný trend (klesajúci) však nenastal. Prečo? Vinu nesie „ochrana“ trhu práce presadzovaná odbormi. V niektorých krajinách nemožno kvôli odborom prepustiť ani skutočne lenivých a neschopných pracovníkov. Zamestnávatelia reagujú logicky: nahrádzajú prácu technikou a presúvajú manuálne náročne prevádzky do lacnejšieho zahraničia. Malé podniky „reagujú“ tak, že postupne krachujú.

Prax vyvrátila aj mýtus aktívnej politiky zamestnanosti, ktorú vraj úspešne robia niektoré štáty Európskej únie a ktorá by nám mala byť vzorom. V skutočnosti tieto krajiny iba viac či menej rafinovane falšujú štatistiky. Napríklad Holandsko vedie značnú časť nezamestnaných ako „dlhodobo chorých“, Dánsko a Švédsko robia nesmierne nákladné a neúčinne rekvalifikácie. Európska únia nám teda v oblasti trhu práce názorne ukazuje, kadiaľ cesta nevedie. Pokiaľ sa chceme vyhnúť permanentne vysokej „európskej“ nezamestnanosti, potrebujeme robiť opačnú politiku než Európska únia. Namiesto sociálneho štátu mať nízke dane a lacnú prácu, namiesto aktívnej politiky zamestnanosti flexibilný trh práce. Trh však nemožno obalamutiť.