Kvitnutie po svojom

Verše plné typickej Rúfusovej slovnej súzvučnosti ani tentoraz nesklamali. Už niekoľko týždňov sa milovníci poézie tešia z najnovšej zbierky Milana Rúfusa s nie zbytočným názvom Čakanka (vydal Slovenský spisovateľ). Tematika básní možno nič prekvapujúce (postoje k životu a k smrti, vždy ten istý ľudský vesmír), lebo Rúfus s obľubou o tom písaval aj doteraz, ale čitateľ musí znovu a znovu žasnúť, koľko múdrosti a noblesy sa dokáže schovať do pár jednoduchých slov a riadkov, ktoré sú na dôvažok tak krásne skĺbené do seba. V Rúfusovej poetike za všetkým hľadaj človeka. Lebo Rúfusov človek je hĺbavý, poznaniachtivý a pokorný zároveň, pranierujúci svet „dravcov“ v ľudskej koži („púšť po púšti neľudsky človečej“), a tak odovzdane chápajúci veci nevyhnutné. Čím je človek ďalej od dátumu svojho narodenia („prepadávame pri skúškach a zbiera si nás čas“), tým má vraj bližšie k Bohu. V Rúfusových najnovších básňach to neprehliadnuteľne cítiť. Komunikáciu s najvyššou inštanciou. Komunikáciu skôr priateľskú než prejav bázne. A za všetkým tým autor naznačuje veľký deficit citov v dnešnom svete, že „žijeme pod chorým slnkom“ a že „sme si spálili Domov“. A ako sa s tým všetkým má vyrovnať človek? Možno tak ako Rúfus v prvej básničke tejto knihy: „Niet za čím smútiť/pred čím plakať / Čas všetko pokryl pokojom / Svoje si vzal/Niet na čo čakať / A ty len kvitneš po svojom.“

Iaromír Novák