Ekologické súvislosti vojny

Najvážnejšie problémy sú tie najmenej viditeľné

Keď človek zabíja človeka, môže to byť občas paradoxne prospešné pre prírodu s jej faunou a flórou, uvádza sa v jednom článku týždenníka The Economist. Len na ilustráciu zopár príkladov. Nemierový stav medzi KĽDR a Kórejskou republikou, ktorý de facto trvá od roku 1953, viedol k vytvoreniu 250-kilometrového demilitarizovaného pásma hôr a divokej džungle. Za 50 rokov tam nevkročila ľudská noha, čo dovolilo divočine rozbujnieť sa do nevídaných rozmerov na celom polostrove. Ďalším z príkladov je Afrika poznačená vojnami a občianskymi konfliktami. Tisíce zamínovaných hektárov si síce každý rok vyžiada desiatky ľudských obetí, strach pred mínami však pribrzdil vášne pytliakov a poľovníkov a poskytol možnosť rozmnožiť sa zvieratám aj v zónach, kde predtým o nich už nechyrovali. V Konžskej demokratickej republike (KDR) vojnový stav a anarchia odradili banícke spoločnosti v nekontrolovateľnej ťažbe surovín v divokej prírode. Niekoľkoročná ťažba zanecháva za sebou púšť a nenahraditeľnú skazu. A hoci svet šokovali správy o tom, že vojaci bojujúci v KDR strieľali vzácne gorily a jedli ich, vojnu ako zázrakom prežili nosorožce a tiež aj slony, ktoré v mierových časoch rýchlo hynuli pod guľkami nenásytných pytliakov.

Sú to zaujímavé zistenia, nič však neuberú na konštatovaní, že vojna popri obrovských stratách na ľudských životoch a ekonomických škodách spôsobuje aj nezvrátiteľné ekologické katastrofy. Dlhodobé. S práve prebiehajúcou vojnou v Iraku sa vynárajú aj otázky, či sa nezopakuje situácia z vojny v Perzskom zálive, keď sa snehobiele vrcholky severoirackých hôr pokryli čerňou. Sadza z horiacich kuvajtských ropných polí vtedy v podobe biblického dažďa pokrývala celé toto biblické územie. Obavy sú aj dnes namieste, hoci posledné frontové správy indikujú, že Iračania už vlastné ropné polia asi nepodpália, keďže spojenci ich majú takmer všetky pod kontrolou. Ešte z prvých dní útokov na Irak horí iba deväť z okolo 1000 ropných vrtov v oblasti Rumajlá na juhu krajiny, ktorá zabezpečuje až 60 % z ropnej produkcie Iraku. Mohlo to byť aj horšie, oveľa horšie... Počas roku 1991 sa dostalo do vôd Perzského zálivu okolo 6 až 8 miliónov barelov ropy, vznikla hrozivá ropná škvrna, ktorej odstránenie stálo 700 miliónov USD. Našťastie to nebola ekologická apokalypsa, ako sa mnohí obávali. V súvislosti s vojnou v Iraku sú však reálne aj ďalšie hrozby: používanie munície s ochudobneným uránom zo strany spojencov, ktorá vraj zapríčiňuje rakovinu, údajný arzenál chemických a bakteriologických zbraní, ktoré Saddámov režim v zúfalstve môže použiť a predošlými vojnami zničená kanalizácia zabezpečujúca dostatok pitnej vody. Z hľadiska ekológie má ináč Saddám Husajn na rováši veľký hriech, keď pri potlačovaní povstania šíitskeho arabského etnika v močariskách na juhu Mezopotámie napalmom a chemickými prostriedkami zničil ich unikátne životné prostredie. Tam, kde bol niekedy údajne raj, sú dnes nehostinné podmienky na život. Západní vedci si v rámci projektu Eden again (Opäť raj) sľubujú revitalizáciu tohto ekosystému. Ak nájdu dosť finančných prostriedkov...

Ďalšia krajina, najmenej tri desaťročia poznačená vojnou, je Afganistan. Aj tu ekológia vďaka vojne dostávala konštantné údery pod pás. Ľudia tu dodnes najradšej chytajú ryby raketometmi, lesov rapídne ubúda a nikto sa nezaujíma o zalesnenie, jazerá s pitnou vodou vysychajú a vrchné vrstvy úrodnej zeme sa bez rekultivácie znehodnocujú. Najväčšiu „zásluhu“ na tomto stave vecí má okolo 6 miliónov utečencov, ktorí bojujúc proti hladu a chladu nekontrolovateľne ničia okolité životné prostredie.

Nemenej vážna je situácia na palestínskych územiach, kde dlhé roky vládne napätie. Aj tu platí, že najvážnejšie ekologické problémy nie sú tie najviditeľnejšie, priame boje a atentáty či buldozéry búrajúce dediny, ale skôr tie skryté a dlhodobé. Ako napríklad nedostatok a kvalita pitnej vody. Izrael poskytuje Palestínčanom menej vody, ako by mal a okrem toho projekty Palestínskej samosprávy na vybudovanie kanalizácie a čistiarní odpadových vôd majú za následok, že poľnohospodárska pôda trpí na následky použitia chemikálií a na zvyšky spálených odpadkov.

Iaromír Novák